Narodil sa 30. decembra 1969. Uznávaný hráč na violončelo, umelecký riaditeľ festivalu komornej hudby Konvergencie, ktorý založil v roku 2000. Absolvent bratislavskej VŠMU, študoval aj v Londýne (Nottingham Trend University, Royal Academy of Music) a Kanade (The Banff Centre for the Arts). Vystupuje po celom svete, či už ako sólista alebo v rámci rôznych zoskupení. Je ženatý, má tri deti.
Už 22 rokov existuje hudobný festival Konvergencie, ktorý ste založili. Na čo ste po tých rokoch najviac hrdý?
Som úprimne vďačný, že zaber, ktorý sme našou koncertnou a umeleckou činnosťou získali, je oveľa väčší, ako som kedysi predpokladal. V auguste 2000, keď sme začínali, to bolo len narýchlo zorganizované stretnutie priateľov. Odohrali sme tri koncerty. Postupne to narastalo a podarilo sa nám vytvoriť akúsi jedinečnú, konvergenčnú atmosféru. Takú, po ktorej som vždy túžil. Vznikajú v nej priateľstva a darí sa nám prepájať slovenský interpretačný a koncertný život s tým zahraničným, svetovým. Vytvorili sme unikátne prepojenia, ktoré by bez festivalu nevznikli. Nemáme pritom len publikum vyššej vekovej kategórie, čo je taký malý zázrak. To obdivujú všetci zahraniční návštevníci, ktorí k nám prídu na festival. A závidia nám.
Vo svete je publikum iné – staršie?
Foto: Martina Šimkovičová
Ak niekde hrajú etablovaní svetoví umelci, tak sa veľmi často začína veková kategória návštevníkov na hranici 45 rokov. Vo Fínsku na cenenom festivale Kuhmo (osemtisícové mestečko na juhovýchode krajiny – pozn. red.) je to od 55 rokov vyššie. Nám sa tieto dva svety podarilo prepojiť, čo ma nesmierne teší.
Ako ste to dokázali?
Tým, že kombinujeme klasiku s inými žánrami a snažíme sa vždy prísť s niečím novým, zaujímavým.
Ktoré sú vaše koncertné srdcovky, ktoré ste nazbierali za tie roky?
Foto: Martina Šimkovičová
Napríklad britsky súbor The Hilliard Ensemble. Pomýlili si dátum, no nejako sme to zorganizovali a napokon zahrali v Bratislave aj Košiciach. Tých som mal vždy rad. Keď som v Londýne, s niektorými členmi stále zájdem na kávu, sme v kontakte, čo je skvelé.
Založiť festival bol váš nápad. Ako ste sa k nemu dostali?
Bratislava bola kedysi mekkou komornej hudby, no počas komunizmu to upadlo. Keď som po revolúcii a pôsobení na VŠMU šiel študovať do Kanady, strávil som štyri mesiace asi s 50 hudobníkmi, spisovateľmi a skladateľmi, z ktorých každý pracoval na vlastnom projekte. Niekedy v tom čase prišiel prvý impulz. Druhy sa dostavil, keď som bol na festivale môjho pedagóga Roberta Cohena v Charlestone na juhu Anglicka. Festival mal atmosféru rodinnej pohody, muzikanti sa stretli na týždeň a hrali v tristoročnej stodole, upravenej na koncertnú sálu. Bolo to fantastické. Atmosféra aj zvuk. Zahral som si tam dva razy a povedal si, že by som chcel robiť niečo podobné.
Ako veľmi festivalu ublížila pandémia koronavírusu? Vlani ste odohrali len desať koncertov.
Foto: Peter Drezik
Septembrové Konvergencie boli naživo aj online. Ešte týždeň pred začiatkom sme mali povolenie na polovičnú kapacitu sály, no potom sa to začalo meniť. Napríklad vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu sme sa museli dostať z čísla 250 návštevníkov na 50. Prvý raz sme museli odháňať ľudí z koncertov. Nepríjemné. Napokon tam sedelo asi 35 ľudí. Na druhej strane, aspoň z toho mali výnimočný pocit. Zvyšok to pozeral v online priestore. Nezrušili sme však žiaden koncert, nik sa nenakazil. Ani ex post. A vďaka online streamom sme sa naučili veľa veci, napríklad ako vyprodukovať dobrý zvuk aj obraz.
Ako vás zmenila prebiehajúca pandémia? Pozeráte sa na svet inak?
Foto: Martina Šimkovičová
Určite áno, ale až čas ukáže, ako ma zmenila. Pandémia nám otvorila oči. Uvedomili sme si, čo všetko sme chceli robiť a nemôžeme. Ja sám som musel zrušiť asi 50 koncertov. V Amerike, Európe aj na iných kontinentoch. Nebolo ľahké sa s tým zmieriť. Hudba a divadlo boli odvetvia, ktoré vďaka izolácii utrpeli najviac. O to viac si teraz uvedomujem, aký dôležitý je pre hudobníka kontakt s publikom. Vážim si každú jednu situáciu, kde môžem tvorivo niečo robiť, vytvárať, organizovať, hrať.
Čomu zasvätíte tohtoročné Konvergencie?
V máji sme začali festival ako poctu argentínskemu skladateľovi Astorovi Piazzollovi, ktorý by tento rok oslávil storočnicu. Na jeseň chystáme viacero prekvapení. Predstavíme odložený projekt, v ktorom účinkuje aj nórsky trubkár Arve Henriksen. Publiku sa predstaví aj vynikajúca gruzínska klaviristka Nino Gvetadze, ktorá žije v Holandsku, či fínske sláčikové kvarteto. Chystáme aj veľa medzižánrových projektov. Máte sa na čo tešiť.
Máte za sebou viacero projektov, spolupracovali ste s Janou Kirschner, nahrávali chasidské piesne, rómske. Čo vám takéto projekty dávajú?
Foto: Soňa Maletz
Vždy niečo nové – v tvorivom súzvuku dvoch smerov vzniká nový duch, čo ma veľmi oslovuje. Klasická hudba – či už historická alebo súčasná – potrebuje aj čerstvý vietor z nových štýlov. A zase nove štýly potrebujú základ z klasiky. Je to ako vo vzťahu. Jeden robí jedno, druhý iné a navzájom sa vyvíjame, posúvame.
S kým by ste si ešte radi zahrali?
Foto: Martina Šimkovičová
Veľa snov sa mi už splnilo, ale mám nové. Dnes je to však viac o skladbách, ktoré by som si chcel ešte zahrať, ako o interpretoch, s ktorými by som rad spolupracoval. Už nemám tridsať, ten drive nie je taký silný. Skôr ma zaujíma obsahovosť hudby, ktorú by som rád priniesol na festival. Napríklad tužím znovu nahrať Bachove suity. Obohatiť ich niečím súčasným, pridať improvizačnú interpretáciu. Tak, aby boli mladým poslucháčom ešte bližšie.
