Úspešná slovenská spisovateľka. Matka dvoch detí – Sary a Marka. Vyštudovaná novinárka pochádza z Radošiny, obce v okrese Topoľčany. Jedenásť rokov žila v New Yorku, od roku 2012 býva v Bratislave. Je autorkou desiatich kníh, medzi jej najznámejšie bestsellery patria Mal to byť pekný život (2009) a Židovka (2010).
Za jedenásť rokov ste napísali desať kníh. Stále vás písanie láka?
Foto: Roman Benický
Baví ma stále viac a viac. Samozrejme, príčinu môžeme hľadať v krásnom úspechu mojej prvej knihy Mal to byť pekný život. Predalo sa jej, podľa dostupných informácií, vyše 40-tisíc kusov, z čoho mám dodnes zimomriavky a veľkú radosť. Rovnako som šťastná, že som sa nestala spisovateľkou jednej knihy. Autorkou, ktorá vystrelí a potom zostane zabudnutá. Prvotina bola o tragédii, ktorá vás zasiahla počas pobytu v New Yorku: manžela vám vzala autonehoda.
Znamená pre vás viac než ostatné knižky?
Foto: Roman Benický
Zostáva pre mňa akýmsi fenoménom aj úprimnou výpoveďou. Keď vznikala, nemala som žiadnu predstavu, len som sa rozhodla dať na papier vlastný príbeh. Písala som ho v mojom newyorskom byte a bol srdcervúci, keďže bol o mne a navyše som ním žila. Musím priznať, že písanie bolo ľahšie ako žitie, ale uvedomujem si, že bez prežitého a precíteného by môj príbeh nikdy nebol knihou.
Aj väčšina ďalších kníh má biografický charakter. Opísali ste napríklad životné cesty tenistky Dominiky Cibulkovej či režiséra Jozefa Bednárika. Máte radšej príbehy postavené na faktoch ako čistú fikciu?
Foto: Roman Benický
Veľmi rada počúvam príbehy ľudí, som veľkou pozorovateľkou. Niečo si potom z toho vyberiem a spracujem do jedného celku. Život je mojou najväčšou inšpiráciou. Fantáziu používam len na dotvorenie knižného príbehu. Gro príbehu je však postavené na skutočných udalostiach. Veľkú časť prípravy tvorí rešerš, hľadanie v archívoch. Je to práca pre človeka, ktorý vie byť produktívny aj sám, bez krátkodobých deadlinov či nariadení. Keď som písala o Dominike Cibulkovej (Tenis je môj život), bola zo mňa chodiaca tenisová encyklopédia, každý detail jej kariéry sa mi zdal dôležitý.
Čo je na celom procese písania pre vás najťažšie?
Začiatok. Keď máte na papieri tisíc slov a viete, že sa potrebujete prehupnúť cez zhruba 55-tisíc. Vtedy si hovorím, že sa to nedá, že to je nemožné. Potom sa proces ťažkopádnosti asi v polovici prelomí, objem sa zväčšuje, už som rozpísaná, lebo príbehom žijem. Na konci je toho toľko, že musím aj škrtať a úprimne – plačem pri každom vyškrtnutom slove.
Ste viac spisovateľkou alebo novinárkou?
Foto: Roman Benický
Keď mi niekto povie, že som spisovateľka, úprimne sa poteším. Príde mi to také noblesné, veľkolepé. Vyštudovala som však novinárčinu, pričom v New Yorku je táto profesia nesmierne cenená. Pre Američanov sú novinári ľudia, ktorí prinášajú – to je jedno, v akých farbách – nejakú pravdu o svete. Dobrým novinárom sa človek stáva skúsenosťami a odrobenými rokmi. V päťdesiatke – šesťdesiatke. U nás robia novinárčinu ľudia, ktorí by dnes mohli byť mojimi deťmi. A keď majú 30 rokov, prejdú do PR, marketingu či reklamy, lebo ich to už nebaví. Byť novinárom u nás nemá punc. Finančné skupiny, ktoré médiá vlastnia, nedokážu zabezpečiť novinárom nezávislosť. Navyše často ohýbajú pravdu na vlastnú stranu.
Aký máte dnes vzťah k New Yorku?
Žila som tam 11 rokov, Amerika bola vždy mojím snom. Do USA som prišla v roku 2001, keď padli dvojičky, a potom som tu zostala a stretla môjho muža. New York je prívetivý ku každému, človek sa tu cíti doma už tri hodiny po prílete. Dynamika mesta vás jednoducho pohltí. New York svoje deti prijíma a zase vypúšťa.
Vraciate sa do mesta často?
Dlho som za oceánom nebola, avšak v posledných dvoch rokoch som to stihla už viackrát, keďže dcéra študuje v New Yorku na strednej škole. Je zvláštne chodiť po miestach, ktoré boli kedysi vaším každodenným domovom, a zrazu vám už nepatria. Vedieť, že ste len na návšteve.
Od návratu žijete opäť v Bratislave. Cítite sa tu doma?
S prestávkami som v našom hlavnom meste prežila výraznú časť dospelého života. Mám Bratislavu rada, od vysokej školy ju považujem za môj domov, hoci som sa tu nenarodila. Obľubujem najmä prechádzky po Starom Meste a nábreží Dunaja. Baví ma sledovať kolorit notoricky známych miest, ktorý sa stále mení.
Ako dnes vyzerá váš bežný deň. Máte dosť času na písanie?
Foto: Roman Benický
Bolo by fajn písať od rána do večera. Kniha by sa dala napísať možno aj rýchlejšie ako za pol roka. Som však aktívna mama dvoch detí – športovcov, mám aj iné pracovné aktivity, rada športujem. Aj keby mal deň viac hodín, všetko by som nepostíhala. Rovnako, keď pracujem na nejakej novinárskej zákazke, kniha musí chvíľu počkať.
Čítajú vaše deti?
Asi tak ako ich rovesníci. Čiže oveľa menej ako napríklad my v ich veku. Bola by som veľmi vďačná, keby dnes ľudia čítali viac.
Čo plánujete ďalej?
V októbri mi vyšla desiata kniha s názvom Prečo ja, no už pracujem na jedenástej. Bude to príbeh židovskej lásky na pozadí vojnového slovenského štátu. Aj tento príbeh je inšpirovaný skutočnými udalosťami. Moja hlavná hrdinka má dnes 97 rokov a pravidelne sa stretávame. Stále mi hovorí, že si neviem predstaviť, aký ťažký je život v takom starom tele. Keď vám hlava slúži na sto percent, ale telo už neposlúcha.
Tipy Andrey Coddington
Foto: Roman Benický
RADOŠINA
Tu sa narodila, celý život vraj bude dievča z Radošiny. Dedina pod Marhátom je jej srdcovka.
NEW YORK
Vo Veľkom Jablku prežila 11 rokov, našla si tu lásku, ktorú jej napokon vzala dopravná nehoda. Dnes v USA študuje jej dcéra, takže kontakt s mestom nestratila.
STARÉ MESTO
Miluje prechádzky po historickom centre nášho hlavného mesta. Len tak sa motať uličkami a sledovať jeho kolorit, ktorý sa neustále mení. Je to vraj malá slávnosť.
CYKLISTICKÁ HRÁDZA
Stačí pár desiatok metrov a môže si v sedle bicykla užívať prírodu. Je jej jedno, či zamieri smerom k rakúskej hranici alebo na čunovskú stranu.
NÁBREŽIE DUNAJA
Ďalšia vhodná lokalita na prechádzku s jedinečnou atmosférou, ktorú dokresľuje rieka.
