Obaja ste roky pôsobili v zahraničí, dodnes ste vášnivými cestovateľmi i v súkromí. Spomeniete si na niečo kuriózne, čo sa vám prihodilo na cestách?

Adriana Kučerová: Keď som spievala v Paríži v rámci jednej dlhej opernej produkcie, na víkendy som chodila domov. Tri týždne po sebe som zmeškala ranné lietadlo z Viedne do Paríža. Tretíkrát som sa rozplakala, pretože som meškala na skúšku a musela som kupovať nové letenky.

Matej Drlička: Mne sa tiež spája s Parížom jedna kuriózna historka. Počas projektu v parížskej opere mi „vybuchlo“ ubytovanie a nemal som kde prespať. V bistre neďaleko opery som stretol známu herečku, s ktorou som sa dal do reči. Povedala mi, že jej exmanžel práve točí film v Amerike a jeho byt je voľný. Zavolala mu a on súhlasil, aby som u neho prespal. Až z fotografií v byte som zistil, že nehnuteľnosť vlastní slávny francúzsky herec Mathieu Amalric. Bol som tam niekoľko nocí, potom som dal kľúč pod rohožku a odišiel. Nikdy predtým ani potom sme sa nestretli.

Ľudia si zvyknú z dovoleniek prinášať rôzne suveníry, ako sú magnetky, poháre, ale aj umelecké predmety. Robíte to i vy?

A. K.: Zbierame magnetky – čo najkurióznejšie a najgýčovejšie. Z Japonska sme si doniesli umelohmotný croissant a donut. Okrem toho nakupujeme predmety typické pre danú krajinu, diela od lokálnych umelcov, niečo hodnotné.

M. D.: Na cestách hľadáme dobré jedlo, lokálne špeciality, ale nie extrémy, ako sú napríklad vyprážané pavúky. Z každej prímorskej dovolenky si domov nosíme piesok a máme doma krásnu zbierku pieskov z celého sveta v sklenených dózach.

Ktorá kuchyňa je vašou srdcovkou?

M. D.: Jednoznačne Taliansko a Thajsko. Taliansko je vo svojej jednoduchosti neprekonateľné.

A. K.: Thajsko je výborné, ale argentínskemu steaku s červeným vínom Malbec sa nič nevyrovná.

Obaja sa roky pohybujete v umeleckej brandži, máte bohaté skúsenosti z domova i zo zahraničia a počas kariéry ste vystupovali pred rôznym publikom. Akí sú slovenskí diváci v porovnaní s inými národmi?

A. K.: Pre mňa i mojich kolegov je náročné vystupovať na Slovensku. Cítim veľkú zodpovednosť, v zahraničí zas väčšiu slobodu. Slovenské publikum je veľmi vrúcne.

M. D.: Slovenská vrúcnosť sa prejavuje najmä v tom, že po mnohých koncertoch alebo predstaveniach nasleduje standing ovation. To sa vo svete často nedeje. Napríklad diváci v Taliansku vyjadrujú spokojnosť, ale aj nespokojnosť priebežne počas celého predstavenia. Standing ovation je skôr výnimkou.

Ako vyzerajú prejavy nespokojnosti v opere?

A. K.: Diváci kričia, bučia. Je to nepríjemná spätná väzba. Mne osobne sa to nestalo, ale spomínam si na premiéru v La Scale, kde diváci vypískali režisérku.

M. D.: V Taliansku, kde sa opera zrodila, žijú operní fanatici. Ich nadšenie a angažovanosť nezaostávajú za zápalom futbalových fanúšikov. S jediným rozdielom, milovníci opery majú obleky.

Hovoríte o oblekoch v opere. Na predstaveniach v SND vidno celé spektrum štýlov – od rób až po tepláky. Ako by sme mali prichádzať oblečení na predstavenia našej prvej scény?

A. K.: Väčšina ľudí nechodí do divadla pravidelne, aj preto je dobré sa na výnimočný zážitok i výnimočne obliecť. Na premiérach sa očakáva elegantné oblečenie. Na bežné predstavenia až tak nie. Mne osobne sa však nepáči, keď to skĺzne k teplákom, džínsom. Práve v zahraničí sa však stáva, že vidíte široké spektrum odevov, dokonca i krátke nohavice alebo tielka.

M. D.: Ja som liberálny – podstatné je, aby človek išiel za kultúrou. Ako je oblečený, je druhoradé. Určite sa poteším pekne oblečenému divákovi. Nemusí však byť v obleku. V opere a balete je pomerne vysoká úroveň obliekania, v činohre je uvoľnenejšia, ale tak je to všade vo svete. V SND však nechceme zavádzať dress code. Plánujeme urobiť videá, ktoré budú divákov inšpirovať, ako sa obliecť. Chceme im tlmočiť, že pre nás je sviatok, keď idú do divadla.

Ľudia si často predstavujú umelcov ako rozcestovaných bohémov, ktorí sa každé ráno budia v inom meste a naplno si užívajú rozmanitosť života. Aká je realita?

A. K.: Musím sa priznať, že môj život dlhé roky naozaj vyzeral tak, ako opisujete. Odkedy máme deti, od veľkého cestovania som upustila. Chceli sme im vybudovať pevné zázemie.

V jednom rozhovore ste povedali, že vediete deti k umeniu s tým, že čo sa v mladosti naučia, v dospelosti akoby našli. Máte nejaké odporúčania pre rodičov, ako začať?

A. K.: Deti vedieme k umeniu i cestovaniu odmalička. Starší Jonáško hral na gitaru, violončelo, stabilne máme klavír. Mladší Ninko chodil tiež na gitaru a na klavír. Obaja radi kreslia.

M. D.: Na Ninovi pozorujeme, že spieva a má pekný hlas. Chodíme s nimi aj do múzeí, galérií, chodia k nám do divadla alebo do iných divadiel.

Ako by ste reagovali, keby si v budúcnosti vybrali nejaký technický smer?

M. D.: Budeme radi. Rodič by mal byť vnímavý na talent dieťaťa a nemal by sa snažiť vtesnať ho do vlastnej predstavy. Snažíme sa, aby mali prístup k mnohým krúžkom a sami sa rozhodli pre to, čo ich baví.

Na jednej strane ste profesionálni interpreti umenia, na druhej strane jeho milovníci, „konzumenti“. Dokážete sa ako diváci odosobniť od svojej profesie alebo na operných predstaveniach počujete každú jednu chybu?

A. K.: Je ťažké úplne sa odosobniť. Profesionálna deformácia sa nedá nechať doma Koncert vnímame trochu aj cez odborné uši a oči, ale vieme si ho užiť.

M. D.: V špičkových divadlách a orchestroch sa málokedy stáva, že by som počul nedokonalosti. Ako manažér skôr sledujem, ako vyzerá bulletin, ako sú robené ohlášky, aká je ponuka občerstvenia, ako sú oblečené hostesky. Na to som kritický aj u nás v divadle.

V živote je dobré nájsť balans medzi pracovným a súkromným životom. Pri akých aktivitách dokážete vypnúť?

M. D.: Snažím sa trochu športovať, doma si zacvičím, teraz skúšame plávanie. Milujem kálanie dreva, je to taká moja „úchylka“.

A. K.: Aj chlapci už majú vlastné sekerky a tiež kálajú. Máme chatu pri Modre a chalupu po mojej starkej na Budinských lazoch, kde sa môžu realizovať. Keď máme voľný víkend, chodíme na prechádzky do prírody. Všetci lyžujeme.

Matej, v minulosti ste priznali, že vás prezývali Pravítko, pretože máte rád poriadok. Adriana sa zas označila za uvoľnenú pohoďáčku. Aký je život opernej speváčky a generálneho riaditeľa prvej slovenskej divadelnej scény?

M. D.: Mám rád poriadok. Život je ľahší, keď viete, čo kde hľadať. V práci mám rád systém a snažím sa nastaviť, aby bol manažment v SND založený na dobrej organizácii. Adrianka má zasa prezývku barónka.

A. K.: Som protipólom Matejovej presnosti a precíznosti. Nemám rada striktnosť a zviazanosť. Som hedonistka a rada nechávam veci plynúť.

Napriek rozdielnosti sa vám podarilo skoordinovať tieto dva svety…

M. D.: Podľa mňa to je výborná kombinácia. Keby som mal vedľa seba ďalšie pravítko, narážali by sme na seba.

A. K.: Matej mi povedal, že som jeho aviváž a všetko okolo zmäkčujem.

Blížia sa Vianoce. Matej je rodený Bratislavčan, Adriana, vy ste z Lučenca. Aké zvyky majú miesto pri vašom sviatočnom stole?

A. K.: Snažíme sa byť v čo najširšom kruhu. Donedávna ešte žila moja starká, tak sme sa stretávali štyri generácie. Je to pre mňa najčarovnejšie obdobie, keď sa celá rodina stretne v harmónii pri vianočnom stole. Hoci tomu predchádza chaos a stres, užívam si to. Varíme, pečieme, upratujeme, dávame šupiny pod obrus, prestierame o jedného navyše pre pocestného. Darčeky u nás nosí Ježiško.