Liečivá sila minulosti
Naši predkovia nám zachovali skvosty, kde môžete prežiť jedinečnú dovolenku. Viaceré stavby ľudovej architektúry sa objavili vo filmoch aj rozprávkach.
Chalupy idú na dračku: ľudia kúpia všetko, čo sa objaví v ponuke. Novinový titulok, ktorý sa objavil počas leta na českých spravodajských weboch, dokonale vystihoval atmosféru u našich západných susedov v čase koronakrízy. Pandémia ochorenia COVID-19 zmenila aj dovolenkové zvyklosti Slovákov. Pre našincov sa stala vychytenou destináciou rodná hruda, pomyselným zlatým grálom neobjavené prírodné lokality vzdialené od záplav turistov a zhonu. Druhá vlna koronavírusovej epidémie síce nevyvolala také emócie ako prvá, túžba po relaxe „mimo civilizácie" však nestratila na intenzite. Vydajte sa s nami do viac či menej známych kútov Slovenska a spoznajte unikátne architektonické dedičstvo našich predkov na vlastnej koži.
Drevenicová alej
Medzi regióny, kde sa zachovali početné skvosty ľudovej architektúry, a zároveň ponúkajú skvelé možnosti na rekreáciu, patrí Orava. Tradičné drevenice zväčša tmavohnedej farby nájdete v mnohých dedinách. Najucelenejším zoskupením sa môže pochváliť Podbiel.
V obci s 1 300 obyvateľmi, ležiacej len pár kilometrov od Oravského Podzámku s ikonickým hradom týčiacim sa na brale, nájdete celú alej dreveníc. V minulosti boli rozložené v zhruba tridsiatich radoch, ktoré sa tiahli od ulice do dlhých dvorov. V jednom dvore mohlo byť viacero bytových komplexov. V Podbieli mali v minulosti zhruba dvadsiatku dvojbytových komplexov, dva trojbytové a jeden štvorbytový. Vyrástli tam aj drevenice bez hospodárskych častí, teda bez maštale či stodoly. Obývali ich robotníci, ktorí s postupným rozvojom remesiel našli zamestnanie mimo poľnohospodárstva, ku ktorému bolo potrebné zázemie pre domáce zvieratá a hospodárske produkty. V roku 1977 vyhlásili tzv. Bobrovu raľu, najväčší zachovaný komplex dreveníc, za pamiatkovú rezerváciu.
Prečo sa drevenice v takom hojnom počte zachovali práve v Podbieli, nie je jasné. Pred viac než sto rokmi dedinu zasiahol rozsiahly požiar, pričom rovnaká pohroma postihla napríklad aj maďarskú obec Hollókő, ležiacu päťdesiat kilometrov na juh od Lučenca, ktorú zapísali do zoznamu UNESCO. Dedina Hollókő vyhorela v roku 1909, v Podbieli ľahlo popolom v roku 1885 približne štyridsať domov. V obidvoch prípadoch domy obnovili, no kým v Hollókő už stavili na murované príbytky, na Orave zostali verní drevu. Keď sa po druhej svetovej vojne naštartovala moderná výstavba, nasmerovali ju mimo centra Podbiela. Dnes si niektoré drevenice môžete prenajať.
Epické ruiny továrne na tavenie železa
Na okraji dediny nájdete navyše technickú pamiatku – ruiny továrne na tavenie železa z roku 1836. Spracovávali v nej rudu pochádzajúcu z Juráňovej doliny či Zuberca – atraktívnych lokalít Západných Tatier, kam je to z Podbiela len 13 kilometrov. Na dohľad od továrne zvyknú byť odstavené dva obrnené transportéry pripomínajúce tank. Miestny podnikavec ich kúpil od armády ako vyradenú techniku a už približne dve desaťročia na nich vozí turistov po okolí.
Život v oblakoch
Štyridsať kilometrov južnejšie vybudovali pred stáročiami vo svahoch Veľkej Fatry nad Ružomberkom osadu Vlkolínec. Zhruba päťdesiatka tamojších dreveníc sa udržala v takom stave, že liptovskú osadu najprv v rovnakom roku ako Podbiel vyhlásili za pamiatkovú rezerváciu a v roku 1993 — šesť rokov po spomínanej obci Hollókő — pridali do zoznamu UNESCO. Podmienkou zápisu bolo, aby vo Vlkolínci ostali trvalo žiť ľudia. Približne dvadsiatka obyvateľov tak naďalej prebýva v nadmorskej výške cez 700 metrov. Nájsť rovnováhu medzi potrebami miestnych a turistov však nie je vždy jednoduché.
V Hollókő sú domy omietnuté nabielo, len okenice či zábradlia na podstienkach sú tmavohnedé. Vo Vlkolínci drevenice potreli jemnou vrstvou hliny a natreli rôznymi farbami — od bielej cez žltú až k modrej či zelenej. Vnútorným rozložením sú vlkolínske drevenice podobné oravským. Do domu sa zväčša vchádzalo cez pitvor, v ktorom bývala aj kuchyňa. Odtiaľ viedli na jednej strane dvere do izby a na druhej do komory. Neskôr sa začali komory využívať ako druhé izby.
Obyvatelia Vlkolínca sa živili pastierstvom, salašníctvom, drevorubačstvom či včelárstvom. Na terasovitých políčkach dokázali dopestovať jačmeň, raž či strukoviny. Život v horách bol ťažký. Navyše ani magistrát Ružomberka nepovažoval obyvateľov Vlkolínca a ďalších vonkajších „ulíc" – Bieleho Potoka, Černovej a Ludrovej – za rovnocenných mešťanov. Situácia napokon vyústila v roku 1771 do vzbury štyroch ulíc, keď najodbojnejší obyvatelia vyzývali na odtrhnutie sa od Ružomberka. Spor utíchol až v roku 1777 po dlhšom pôsobení cisárskej armády.
Z Vlkolínca, kde nájdete aj ubytovanie, sa môžete vybrať k početným atrakciám Veľkej Fatry či Nízkych Tatier. Neďaleko nízkotatranského horského priechodu Čertovica nájdete v liptovskej dedine Nižná Boca ďalšiu lokalitu s veľkým počtom zachovaných dreveníc.