Čo bolo spúšťačom zmeny odísť z korporátneho prostredia?

Bola to súhra okolností, ale to najdôležitejšie, čo ma odhodlalo k zmene, bol fakt, že som počas práce vo veľkých firmách výrazne zanedbal svoje zdravie. Mal som už také zdravotné výsledky, že hrozba infarktu bola veľmi blízko a prišiel ten moment, keď som si povedal, že s tým musím niečo spraviť. Sadli sme si doma s manželkou, predostrel som plán, že by som chcel vypustiť na nejaké obdobie prácu a potom začať úplne odznova na niečom inom, lebo si myslím, že inak neprežijem. No a sekundárnym dôvodom bolo, že som si pri svojich 120 kilách nevedel už predstaviť, že by som vybehol s deťmi čoby len na Zamkovského chatu.

Ako prebiehala vaša fyzická premena?

Táto udalosť sa odohrala v roku 2013, vtedy som mal práve 40 rokov. A hovorí sa, že chlap po štyridsiatke všetko mení, tak hoci som si nekúpil Ferrari, kúpil som si trénera (smiech). Pracovne som už po mojom prvom odchode z telekomunikačnej spoločnosti založil vlastnú konzultačnú firmu. No potom som sa ešte raz nechal zlákať do počítačovej a softvérovej firmy na dva roky. Keď som aj z tej odišiel, už som mal firmu a kým som začal makať na svojej fyzičke, rozhliadal som sa po konzultačných činnostiach, oslovil ľudí, využil sociálne siete, priateľov a začal si budovať vlastnú značku. Automaticky sa mi začali ozývať ľudia. Asi rok-dva mi trvalo, kým som sa zžil so systémom práce, vytvoril si mechanizmy na prácu na viacerých projektoch súčasne.

Zhodou okolností som však koordinoval marketingové aktivity pre jedno veľké fitnes centrum a spojil som príjemné s užitočným. A to bola hlavná vec, ktorá ma dostala z bývalých problémov. Keď ste medzi trénermi, už inak nemôžete, iba trénovať.

Čo vám priniesla zmena práce z korporácie na konzultanta?

Obrovskou zmenou v živote bol fakt, že som sa zrazu mohol rozhodovať, s kým budem pracovať. Keď vám na pracovnom pohovore hovoria, že nie firma si má vybrať vás, ale vy firmu, je to veľakrát klišé. Človek vtedy väčšinou prácu potrebuje a na pohovore málokedy stretnete tých konkrétnych ľudí, s ktorými budete pracovať. No a fakt, že som si zrazu mohol vyberať typy ľudí, s ktorými budem pracovať, mi výrazne zmenil život. Ja som hľadal ľudí, ktorí sú ambiciózni, no zároveň sú ochotní investovať to, čo získajú, späť do spoločnosti slušne a pravdivo. Dodnes sa stretávam a pracujem s ľuďmi, ktorí majú polovicu môjho veku, sú niekde okolo dvadsaťpäťky, no stále sa od seba vzájomne učíme a rastieme. Tým, že okrem marketingu riešim aj HR, procesy či dokonca IT (keďže som si to preskákal v korporáciách), tak sa musím učiť za pochodu a zostať v strehu.

Oddávna ste sa venovali fotografii a do vášho príbehu zmeny prišla značka BENDIK FILMS. Ako sa stalo, že ste sa k fotografii a filmu, k starým koníčkom, vrátili?

Ja som kedysi dávno veľa fotil a na magnetické pásky točil filmíky, ktoré som si potom krvopotne strihal v počítači. Boli to snímky skôr domáceho charakteru – ako včelári chytajú roj a čo s tým potom robia, čo dodnes premieta manželka deťom, keďže vyučuje biológiu. Toto točenie filmov som počas práce v korporáciách úplne opustil. A keď som zrazu získal čas aj pre seba, tak som sa k tomu vrátil. Jeden z mojich bývalých kolegov, Martin Urbaník, založil ultramaratón, ktorý sa volá Štefánik Trail. Tam som sa stretol s komunitou ultrabežcov a začal som sám behávať. No nie za tempom po asfalte naháňajúc čísla, ale začal som behávať po lesoch a po kopcoch. A zistil som, že je to vynikajúci tréning aj mentálny oddych.

Martin Urbaník mal v hlave množstvo projektov, ktoré realizoval. Napríklad prebehnúť dvanásť tatranských chát. A ja som mu išiel iba robiť podporu na tú trasu s tým, že som to normálne na mobil a GoPro kameru natáčal len tak, pre nás. Keď sme skončili, povedal som si – je to pekný príbeh dvoch kamarátov, ktorí sa rozhodli spraviť takéto bláznovstvo, a tak som im povedal, že z toho spravím film. Oni sa na tom dobre pobavili, no nakoniec z toho bol môj prvý film 12CH Vysoké Tatry Trail, ktorý dokonca získal ocenenia na festivale a to ma nakoplo. Povedal som si – dobre, idem robiť aj filmy. Samozrejme, netušil som, čo ma čaká.

Na natočenie takejto snímky treba tiež dobrú kondičku. Zvládali ste ich tempo, byť na všetkých dohodnutých miestach aj natáčanie?

Naučil som sa tu veľa o logistike takéhoto podujatia, čo som naplno využil pri druhom filme s názvom Kroky na hrane. Ja nie som ultrabežec. Zabehol som len jeden 50-kilometrový ultrabeh v Bratislave s mojou dcérou. Ja behávam iba pre kondíciu a zdravie a hlavne behávam s celou rodinou. Aj počas karantény sme v Malých Karpatoch nabehali spoločné kilometre a trávime tak spolu čas.

No a pri natáčaní to funguje tak, že keď robíte podporu, nosíte občerstvenie a iné veci v aute a chodíte na určité body, kde čakáte tých bežcov. V Tatrách boli bežci na magistrále – takže aj keď sme sa autom presunuli medzi mestami, tak sme to následne museli vybehnúť či vyjsť hore dolinou, čo nám v Tatrách spravilo 50 kilometrov, v porovnaní so 70 kilometrami, ktoré išli chalani horami. Pri druhom filme to už bolo logisticky náročnejšie. Na tých 170 kilometroch sme mali tri podporné a tri kameramanské tímy.

Aj pri ďalšom vašom projekte, Humans of Štefánik, ste sa zamerali na ľudí z podporných tímov. Prečo tento rozmer?

Pretože ultrabehy na Slovensku, na rozdiel od tých veľkých cestných maratónov, majú jednu úžasnú vec: Potrebujete desiatky, stovky dobrovoľníkov. A tí to robia len preto, že to chcú robiť, v rámci svojho voľného času. Preto je to úžasná komunita ľudí. Mnohí z bežcov striedajú roky, kedy bežia, s tými, kedy dobrovoľníčia. Takéto niečo som v rámci dobrovoľníctva na Slovensku dovtedy nepoznal. Nie je veľmi rozšírené,robiť dobrovoľnú prácu na Slovensku, čo je škoda. Preto som spravil tento fotografický projekt Humans of Štefánik – sú to portréty s krátkym príbehom. Hoci som nechcel tento projekt robiť sám a skôr som sa snažil presvedčiť iných fotografov, aby sa toho chytili, to sa mi dodnes nepodarilo.

Na druhej strane však z tejto fotografickej aktivity vznikol úžasný filmový projekt o Palim Urbaníkovi, ktorý ako dobrovoľník značí každý rok celú 140 km trasu STEFANIK TRAIL, až si ju jedného dňa na svoje sedemdesiate narodeniny zabehol. Film som nazval jednoducho – Značkár.

Nie ste profesionálny filmár. Ako sa snažíte dosiahnuť prijateľnú kvalitu vašich projektov?

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa BENDIK FILMS 🏆 (@bendikfilms)

Ja sa snažím neustále sa učiť a zlepšovať v tom, čo robím. Kedykoľvek vidím, že je nejaký kurz svetoznámeho filmára či fotografa, tak sa prihlásim, sadnem do lietadla a idem tam. Vždy sa snažím, aby mali moje filmy kvalitný zvuk. Môžete točiť aj s roztrasenou gopročkou a nebude to divákovi prekážať, avšak nekvalitný zvuk vám úplne pokazí dojem z filmu. Čo sa týka distribúcie, naplno som sa zameral na online. Všetky moje filmy sú momentálne dostupné na platforme VIMEO ON DEMAND. Všetky takto získané financie reinvestujem späť do techniky.

Veľa ľudí si myslí, že BENDIK FILMS je úžasný ziskový projekt, no v skutočnosti časť financií, ktoré zarobím v mojej konzultačnej praxi a mohol by som ich minúť na dovolenky, vrazím do svojich filmov. Robím to preto, lebo ma to veľmi baví.

Značkár | Teaser

Pali "Značkár" Urbaník (70) značí každoročne celú 144 km trasu behu STEFANIK TRAIL zo štartu v Brezovej pod Bradlom až do Bratislavy.

Spomenuli ste film Kroky na hrane, v ktorom bežci zopakovali trasu, ktorou unikli Vrba a Wetzler z koncentračného tábora Oswiecim, aby v roku 1944 Žiline podali správu o masových vraždách, ktoré nacisti vykonávali v koncentračných táboroch. Čo vás podnietilo zrealizovať takýto film? 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa BENDIK FILMS 🏆 (@bendikfilms)

Je to tá istá komunita ultrabežcov ako pri predošlých snímkach, hoci z jednej boli nakoniec tri dvojice bežcov. Ja som dovtedy príbeh Vrba-Wetzlerovej správy nepoznal, no úplne ma to pohltilo a celú jednu dovolenku v Chorvátsku som pri mori študoval všetky reálie. Zrealizovať naplánovaných 5 natáčacích dní bol veľký projekt, do ktorého bolo zainteresovaných 20 ľudí. Keď film ultrabežci prvýkrát videli, pýtali sa – a kde je tam beh? No mojím zámerom bolo dostať túto ťažkú tému do škôl. Tomu som prispôsobil aj dramaturgiu a scenár. Pre mňa najväčším úspechom napokon bol projekt pod názvom „Využitie dokumentárneho filmu v práci s mládežou", čo je akreditovaný vzdelávací kurz Ministerstvom školstva SR. Za dva roky prešlo týmito školeniami asi 150 ľudí, ktorí na konci 5-dňového kurzu majú podrobnú didaktiku o tom, ako realizovať vzdelávanie s použitím dokumentárneho filmu. A používame na to práve film Kroky na hrane. Témou však nie je holokaust , ale stereotypy a ako fungovať v spoločnosti, aby ste pomáhali ľuďom okolo seba aj v ťažkých životných situáciách.

Ďalším filmom, kde pracujete na nezabudnutí míľnikov našej histórie, je film s názvom Igor Bazala. Tu sa cez príbeh človeka vraciate k roku 1968. Priblížite nám ho viac?

Tým spoločným menovateľom, cez ktorý hovorím moje filmové príbehy, je beh. Igor Bazala je podobný, no chcem veľkú časť tohto filmu venovať roku 1968. Bude tam veľa informácií, ktoré možno ľudia nevedia, a je to postavené na príbehu pána Bazalu, ktorý má z príchodu vojsk veľa zážitkov. Podarilo sa mi získať od Slovenského filmového ústavu licenciu na použitie historických záberov práve z augusta 1968. A doplním to fotografiami Ladislava Bielika – fotografa, ktorý odfotil muža s odhalenou hruďou pred sovietskym tankom. Syn Ladislava Bielika, Peter, mi poskytol z rodinného albumu otca veľa fotografií, z čoho sa veľmi teším. Počas prázdnin by som chcel mať film hotový a na jeseň by mala prebehnúť oficiálna premiéra.

V jednom projekte, ktorého trailer sme už mohli vidieť, s názvom Bicykel, sa predsa len beh neobjavuje. Ako prišlo k realizácii filmu s takouto odlišnou témou?

Spojenie s behom je v tom, že organizátori Štefánik trailu ma upozornili, že je tu projekt na Madagaskare, kam idú pomôcť. Vypadol im kameraman a či by som im nepomohol, že za týždeň odlietajú. Tak som si dal na rozmyslenie noc a išiel som do toho. Šiel som tam s tým, že natočím Anežke Boriovej film o tom, ako tam donesie kontajner plný použitých bicyklov zo Slovenska. Vôbec som nevedel, čo to znamená. Len čo som bol medzi tými ľuďmi v centrálnej časti Madagaskaru, mimo akýchkoľvek turistických destinácií, pochopil som, čo vlastne pre ľudí v jednej z najchudobnejších krajín sveta znamená bicykel. A tak som spravil filmový prológ o projekte Bicykel.

A zamiloval som sa do Madagaskaru, lebo je to miesto ako nikde inde na svete. Bicykle, pre ľudí v jednej z najchudobnejších krajín sveta, sú diametrálne odlišná vec, než za akú ju považujeme my. A ja som si povedal, že skúsim v tom filme ukázať rozdiel v tom, ako my ľudia v západnom svete pozeráme na bicykel a ako sa naň pozerajú oni. Takže o rok som bol na Madagaskare opäť a natočil som príbehy ľudí, ktorí dostali bicykel, čo s ním robia a ako sa zmenil ich život. To je základ pre film, do ktorého potrebujem dotočiť slovenskú časť - bikerský svet u nás, ktorý dám do kontrastu so svetom na Madagaskare. Tento film je zatiaľ v šuplíku, ešte predtým ma čaká práca na filme z prostredia jaskyniarstva.

Jaskyniarstvo je novou témou. O čom bude tento príbeh?

Túto informáciu som ešte nikde nezverejňoval, no práce na projekte sa už začali. Bude to príbeh jaskyniarov, ktorí celý život zasvätili práci na Krakovej holi, v najhlbšej jaskyni na Slovensku. Samozrejme, bude v tom opäť bežecký príbeh. Jedna z dvojíc ultrabežcov, ktorá účinkovala vo filme Kroky na hrane, vylezie z tejto najhlbšej jaskyne, prebehne do Tatier a vylezie na Gerlach – na najvyšší vrchol Slovenska. A ja som si povedal – dobre, idem do toho. Spravím film, kde bude jaskyniarstvo, ultrabeh aj horolezectvo. Tento poviedkový film o troch vášňach ideme točiť naplno už tento rok. Už som s nimi bol aj v jednej z malokarpatských jaskýň a povedal som si, ak to prežijem, bude film (smiech).

Ako ste k behu primäli aj celú rodinu, že teraz takýmto spôsobom dokážete spoločne tráviť čas?

Ja pochádzam spod Tatier, kde som sa skôr venoval chodeniu po horách, pričuchol som k lezeniu a venoval sa športom ako aikido či futbal. Behať som začal až po štyridsiatke a priznám sa, že som netušil, čo to je beh, a hlavne som si myslel, že to je brutálne ťažká vec. Veľakrát je to chápané tak, že zapnem hodinky a robím tempo po asfalte. Trailový beh je však o niečom úplne inom. Pýtal som sa detí pri diskusiách po Slovensku a nik z nich nebehá. Je to to taká opomínaná aktivita, no pritom je to nádherné chodiť behať do lesov.

Inšpirácia pre rodinu bola taká, že som ich začal ťahať po horách a už sme nechodili turisticky, ale sme začali byť rýchlejší. A zrazu máte pocit, že dokážete vidieť za jeden deň kopu vecí a to s bežeckým batôžkom, naľahko. S deťmi sme pochodili Alpy, Tatry, chodíme sprevádzať ultrabežcov. Popri tom pobeháme okolité hory, napríklad vo francúzskom Chamonix. Našli sme v tom krásny zdroj spolunažívania.

Miesta, ktoré odporúča Viliam Bendík

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa BENDIK FILMS 🏆 (@bendikfilms)

Kozie chrbty – pohorie, ktoré sa vyvrásnilo v štvrtohorách medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami, ktoré sa dá obehať celé a z hrebeňa v 1 200 metroch nad morom, odkiaľ vidíte Tatry okolo seba.

Malé Karpaty – ani neviem, ktoré hlavné mesto má taký ľahký prístup k úžasnému pohoriu hneď na svojom prahu. Vysoká, Skalnatá a iné kopce okolo 600 metrov sú nádherné a dá sa tu všeličo naplánovať.

Aosta Valley – svetové a známe je Chamonix, čo je zaujímavé, je Aosta Valley, na opačnej strane Mont Blancu. Nádherná je túra, ktorú sme absolvovali s deťmi na malý Mont Blanc, ktorý má len 3 400 metrov nad morom a máte tam aj ľadovec, aj výhľady na Mont Blanc ako na podnose.

Julské Alpy – keď cestujeme na dovolenku do Chrovátska, zastavíme sa na 2 dni a vylezieme na nádherné kopce Julských Álp. Sú také dolomitické, vyzerajú nádherne, dajú sa tam splavovať rieky, robiť kaňoning a mnoho iných aktivít.

Cestovateľský sen 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa BENDIK FILMS 🏆 (@bendikfilms)

Nesplneným cestovateľským snom je zatiaľ Irán, ale aj Himaláje, no z iného pohľadu, než má väčšina ľudí. Chcem sa ísť pozrieť, ako tam žijú ľudia, niečo sa od nich naučiť. Neťahá ma to ísť hore na kopce za každú cenu. Skôr si pobehať tie doliny, spoznať osudy ľudí, ktorí na leto vychádzajú do hôr, aby urobili servis turistom a na zimu idú žiť nižšie, úplne niekde inde. To ma zaujíma viac než moderný trend „pokoriť kopec". Keď počujem termín pokoriť kopec, tak sa mi zježia všetky chlpy.

Ideálne strávené leto

Keby som mohol, odídem na dva mesiace na leto na chalupu, ktorú máme na východe v Levočských vrchoch. My si na začiatku leta dáme do auta bicykle, bežecké veci a na chalupe trávime čo najviac z leta. Ja som flexibilný, dokážem pracovať aj odtiaľ, manželka, keďže učí, tam môže byť aspoň mesiac. Tento rok odtiaľ určite chceme vyraziť spoznať Poloniny.