2020.12.10

Rasťo Hatiar: Filmár, ktorý natočil Nechcený autoportrét

Ako policajný vyšetrovateľ hľadal v horách únik od negatívnych pracovných vecí. S tými sa nakoniec spojil tak, že sa stali jeho koníčkom, živobytím, až sa mu takmer stali osudnými. Liptovský tvorca filmov zdokumentoval osudy už viacerých ľudí, no najnovšie to bol veľmi osobný príbeh.

Foto: Rasťo Hatiar

Úspešný slovenský filmár, tvorca dokumentov z horského prostredia a človek stojaci za reláciou, ktorej názov ho vystihuje: Extrémne v horách. To je Rasťo Hatiar (48). Otec Lucky, manžel Dášky a milovník hôr zdolal veľa kopcov a navštívil mnohé krajiny, aby nakoniec tie najväčšie filmárske počiny stvoril z príbehov zo Slovenska. Jeho filmy ako Vrcholová príťažlivosť, Teória šťastia podľa Rybanského, Obyčajní chlapci, Slepá dôvera či Zabijácka krása získali množstvo ocenení na festivaloch horských filmov. Jeho najnovší film je Nechcený autoportrét.

Začínal si v policajnom zbore, no hory ti boli vždy blízke. Ako sa tieto dva svety spojili?

Foto: Rasťo Hatiar

Začalo sa to na strednej vojenskej škole. Po nej som nastúpil k policajnému zboru a ako bežný pochôdzkar som strávil dva roky v Ružomberku. Nastúpil som na vysokú školu a po jej absolvovaní sa stal vyšetrovateľom. V tejto práci som strávil 15 rokov. Končil som v Útvare na boj proti organizovanej kriminalite, čo je dnešná NAKA. A za tie roky som úplne vyhorel. Vadilo mi, koľko papierov vyrábame, koľko úsilia a snahy často vyšlo navnivoč a najmä – celé dni som bol len v negatívnosti a v riešení páchateľov a poškodených. Hory bol môj únik z hnusnej pracovnej reality. Zatvoril som dvere a mohol som odísť niekam, kde boli ľudia dobrí, príroda čistá a kde som dobil svoje baterky.

Kedy prišiel nápad zdokumentovať tvoj pobyt v horách?

Foto: Rasťo Hatiar

Už odmalička som aj s otcom fotil, mal som vzťah k obrazu a kompozícii, pamätám si ešte na starý fotoaparát Zenit. Popri tom som pretekársky zjazdovo lyžoval a postupne presedlal na skialpinizmus. Chcel som sa s mojimi zážitkami podeliť aj s tými, ktorí potrebujú podobný únik od reality ako ja v minulosti. Kamarát si kúpil kameru a keď som videl zábery, aj ja som chcel presedlať zo statických obrázkov na dynamické. To bolo asi 20 rokov dozadu, v roku 2001. Zaobstaral som si prvú čipovú kameru a popri robote som natáčal momenty na horách. Tak ma to nadchlo a úplne pohltilo, že som začal snívať a plánovať expedície. Po rokoch práce vyšetrovateľa som sa rozhodol opustiť svet, ktorý ma ťahal dole, a naplno som sa začal venovať svetu, ktorý ma vynášal doslova do výšin.

Tvoje cestovanie po svete ta zaviedlo na miesta mnohých „naj“. Ktoré to boli a ako z nich vznikli dokumentárne filmy?

Foto: Rasťo Hatiar

Moje kroky viedli napríklad na Stolovú horu a najvyšší vodopád sveta Salto Angel vo Venezuele, najvyšší vrch Ameriky Aconcagua v Argentíne, druhý najvyšší štít sveta K2 alebo najvyššiu horu Severnej Ameriky, Mount McKinley. Plnil som si ambície niečo dokázať, nikdy som prioritne necestoval kvôli filmu, ale s cieľom niečo zažiť. Keď som vyrazil na výpravu, nevedel som, o čom film bude. Až následné dni, týždne a mesiace som doma v post-procesingu tvoril celý film. Niekedy sme aj mali cieľ – ako napríklad vo Venezuele – kde bolo plánom zachytiť zoskok basejumperov z najvyššieho vodopádu sveta. Zoskok sa nakoniec uskutočniť nepodarilo, no film napriek tomu vznikol. Nemával som scenáre, zachytil som spontánne všetky zážitky a skladal to až doma.

Pracoval si aj na komerčných projektoch na objednávku v Bangladéši. Aké máš na túto prácu spomienky?

OSN film - UNIDO Environment matters

Bola to prvá vážna robota a to od prestížnej agentúry Organizácie spojených národov, čiže tam už bol väčší tlak na kvalitný výstup. V Bangladéši som strávil dva týždne natáčaním toho, ako táto organizácia pracuje na zlepšení pracovných podmienok v miestnom kožiarskom priemysle. Pre väčšinu z nás to boli nepredstaviteľné podmienky. V Dháke je asi miliónová štvrť, čiže si predstavte veľkosť Prahy, kde sa venujú len spracovaniu koží. Väčšinou sú to malé podniky v sparťanských podmienkach, ľudia tam kráčajú bosí v chemikáliách, žijú v neuveriteľnej chudobe. Všade je veľa špiny a natáčať tam denne v 40-stupňových teplotách, zápachu, stretávajúc potkany a podobne bolo psychicky aj fyzicky náročné. Musel som improvizovať tak technicky, ako aj s mojou chabou angličtinou. Nakoniec z toho vzniklo šesť krátkych filmov a klient bol spokojný. Mne vďaka tomuto vzrástlo filmárske sebavedomie, že si aj v tých najťažších podmienkach dokážem pomôcť – a to nielen na horách.

Bol to asi film Dotknúť sa Denali. Výstup na horu Mount McKinley je jedným z najťažších na svete pre náročnosť počasia a lokálnej klímy. Vo filme som na vtedajšiu dobu (2011) použil to najlepšie, čo som vedel. Animácie, nekonečné hodiny na postprodukcii a mal som veľké očakávania, no film sa nestretol s veľkým úspechom. Vtedy sa to vo mne zlomilo, hovoril som si, načo je to dobré. Ako človek časom zreje, nájde inšpiráciu pre filmy inde. Chcel som robiť filmy, ktoré budú robiť druhých lepšími. Tak sa zrodil film Slepá dôvera (2014). Získal päť ocenení a mne došlo, že film musí mať presah do ľudských osudov. Keď spojím hory a zaujímavých ľudí, nájdem tú inšpiráciu, ktorú sprostredkujem druhým ľuďom.
▲

Rasťo Hatiar počas výstupu na Denali - najvyšší kopec Severnej Ameriky s výškou 6 190 m n.m.

Bol to asi film Dotknúť sa Denali. Výstup na horu Mount McKinley je jedným z najťažších na svete pre náročnosť počasia a lokálnej klímy. Vo filme som na vtedajšiu dobu (2011) použil to najlepšie, čo som vedel. Animácie, nekonečné hodiny na postprodukcii a mal som veľké očakávania, no film sa nestretol s veľkým úspechom. Vtedy sa to vo mne zlomilo, hovoril som si, načo je to dobré. Ako človek časom zreje, nájde inšpiráciu pre filmy inde. Chcel som robiť filmy, ktoré budú robiť druhých lepšími. Tak sa zrodil film Slepá dôvera (2014). Získal päť ocenení a mne došlo, že film musí mať presah do ľudských osudov. Keď spojím hory a zaujímavých ľudí, nájdem tú inšpiráciu, ktorú sprostredkujem druhým ľuďom.
▲

Vždy po skončení najnovšieho filmu si vždy poviem – to bola silná téma. Tú už neprekonám. No pohybujem sa v horskom prostredí a v ňom o zaujímavé príbehy a ľudí, o ktorých nik nevie, nie je núdza. Určite pomáha, že už tri roky tvorím reláciu Extrémne v horách. Popri tom sa na človeka „nalepí" veľa tém. Na začiatku bola vlastne náhoda. Pre reláciu Televíkend potrebovala RTVS kameramana, ktorý by vládal chodiť po horách, a tak som vypomohol. Vtedy sa zároveň otvorilo miesto tvorcu jednej z najstarších relácií na RTVS, Extrémne v horách. Prihlásil som sa do konkurzu a ten aj vyhral. Je česť byť len tretím tvorcom za dlhé roky existencie tejto relácie.
▲

Vždy po skončení najnovšieho filmu si vždy poviem – fú, to bola silná téma. Tú už neprekonám. No pohybujem sa v horskom prostredí a v ňom o zaujímavé príbehy a ľudí, o ktorých nik nevie, nie je núdza. Určite pomáha, že už tri roky tvorím reláciu Extrémne v horách. Popri tom sa na človeka „nalepí" veľa tém. Na začiatku bola vlastne náhoda. Pre reláciu Televíkend potrebovala RTVS kameramana, ktorý by vládal chodiť po horách a tak som vypomohol. Vtedy sa zároveň otvorilo miesto tvorcu jednej z najstarších relácií na RTVS, Extrémne v horách. Prihlásil som sa do konkurzu a ten aj vyhral. Je česť byť len tretím tvorcom za dlhé roky existencie tejto relácie.
▲

Vždy po skončení najnovšieho filmu si vždy poviem – fú, to bola silná téma. Tú už neprekonám. No pohybujem sa v horskom prostredí a v ňom o zaujímavé príbehy a ľudí, o ktorých nik nevie, nie je núdza. Určite pomáha, že už tri roky tvorím reláciu Extrémne v horách. Popri tom sa na človeka „nalepí" veľa tém. Na začiatku bola vlastne náhoda. Pre reláciu Televíkend potrebovala RTVS kameramana, ktorý by vládal chodiť po horách a tak som vypomohol. Vtedy sa zároveň otvorilo miesto tvorcu jednej z najstarších relácií na RTVS, Extrémne v horách. Prihlásil som sa do konkurzu a ten aj vyhral. Je česť byť len tretím tvorcom za dlhé roky existencie tejto relácie.
▲

V tvojom najnovšom filme si si zahral aj ty sám, hoci si väčšinou za kamerou. Po strate kamaráta, ktorý lavínový zosuv neprežil, si natočil Nechcený autoportrét. Aký je najsilnejší odkaz z tohto filmu?

Watch NECHCENÝ AUTOPORTRÉT Online | Vimeo On Demand

Pri tomto filme som mal pocit, že to musím urobiť, aby zostala pamiatka a odkaz. Keď sme po roku prišli na miesto nešťastia, v deň, kedy by mal Roman narodeniny, aby sme mu tam zapálili sviečku, našli sme tam jeho lyže. Stále to znelo vo mne. Deň, keď nás zasypala lavína, bol takmer ideálny. Roman bol profesionálny horský záchranár, deň pred nami išiel na výšľap žľabu Veľkého Mlynára chalan, ktorému sa nič nestalo. A nás zmietla lavína. Preto najväčším odkazom je, nech človek zostane vždy pokorný voči horám a mocnej prírode. Nikdy netreba podceniť situáciu a stratiť rešpekt. Nestačí si pozrieť predpovede počasia ani lavínovú predpoveď. Každé miesto dokáže mať svoju špecifickú klímu a podmienky. Aj v jedinom žľabe sa vám počas tisíc metrov prevýšenia úplne menia podmienky. A zlým odhadom sa všetko môže v sekunde zmeniť. Každý človek v horách by si mal zistiť čo najviac o mieste, kam sa chystá – od chatárov, iných ľudí v skupinách na sociálnych sieťach, pýtať sa tých, ktorí sa odtiaľ práve vrátili. Hory žijú svojím životom a človek sa mu musí podriadiť s rešpektom a pokorou.

Rasťo s dcérkou Luckou počas objavovania domáceho Liptova na priehradnom múre Liptovskej Mary.

Liptov
Rasťo sa narodil v Liptovskom Mikuláši a sám potvrdzuje, že tento región má nevyčerpateľné možnosti objavovania. Spolu s rodinou najnovšie odporúča objavovať okolie Ružomberka. Hodinovým výstupom sa dá dostať na vrch Čebrať, odkiaľ sú prekrásne výhľady. Ďalším z takýchto miest je napríklad vrch Sidorovo. Sám má na Liptove obľúbenú Dúbravskú dolinu neďaleko dediny, v ktorej býva.
Poloniny
Východniari sú priamejší, úprimnejší a majú väčšie srdcia, tvrdí podľa vlastných skúseností Rasťo. Zabudnuté, no krásne miesto Slovenska sú Poloniny, kam sa rád vyberá za divočinou aj pre nepoškvrnenosť konzumom.
Kirgizstan
Krajina, ktorú zo 70 % tvoria hory, Rasťovi učarovala a vytvoril z nej dokument Stratení nomádi (2010). Svojou nepoškvrnenosťou prírody, ale aj ľudských sŕdc, mu zostala v pamäti pohostinnosť a dobrosrdečnosť miestneho obyvateľstva. Túto krajinu odporúča každému dobrodruhovi.
Brašov
Do tohto rumunského mesta si vie Rasťo predstaviť sa aj presťahovať. V Rumunsku bol už päťkrát a práve rodisko Drakulu, Brašov, s jeho historickým centrom obkoleseným horami, mu prirástlo k srdcu. Nad mesto vedie lanovka a následne traily aj bežkárske trate, v centre je krásna promenáda či atletický štadión zadarmo prístupný pre každého. V okolitých kopčekoch sú rezidencie a celé mesto je, ako Rasťo hovorí, akoby ho on sám naprojektoval podľa svojich snov. Rumunsko sám nazýva poslednou krajinou voľnosti v Európe.
▲

"Selfíčko" s rodákmi z rovnakého mesta: lyžiarkou Petrou Vlhovou a jej osobným kondičným trénerom Šimonom Klimčíkom.

Liptov
Rasťo sa narodil v Liptovskom Mikuláši a sám potvrdzuje, že tento región má nevyčerpateľné možnosti objavovania. Spolu s rodinou najnovšie odporúča objavovať okolie Ružomberka. Hodinovým výstupom sa dá dostať na vrch Čebrať, odkiaľ sú prekrásne výhľady. Ďalším z takýchto miest je napríklad vrch Sidorovo. Sám má na Liptove obľúbenú Dúbravskú dolinu neďaleko dediny, v ktorej býva.
Poloniny
Východniari sú priamejší, úprimnejší a majú väčšie srdcia, tvrdí podľa vlastných skúseností Rasťo. Zabudnuté, no krásne miesto Slovenska sú Poloniny, kam sa rád vyberá za divočinou, aj nepoškvrnenosť konzumom.
Kirgizstan
Krajina, ktorú zo 70% tvoria hory, Rasťovi učarovala a vytvoril z nej dokument Stratení nomádi (2010) . Svojou nepoškvrnenosťou prírody, ale aj ľudských sŕdc, mu zostala v pamäti pohostinnosť a dobrosrdečnosť miestneho obyvateľstva. Túto krajinu odporúča každému dobrodruhovi.
Brašov
Do tohto rumunského mesta si vie Rasťo predstaviť sa aj presťahovať. V Rumunsku bol už päťkrát a práve rodisko Drakulu, Brašov, s jeho historickým centrom obkoleseným horami, mu prirástlo k srdcu. Nad mesto vedie lanovka a následne traily aj bežkárske trate, v centre je krásna promenáda, či atletický štadión zadarmo prístupný pre každého. V okolitých kopčekoch sú rezidencie a celé mesto je, ako Rasťo hovorí, akoby ho on sám naprojektoval podľa svojich snov. Rumunsko sám nazýva poslednou krajinou voľnosti v Európe.
▲

AMI MÉG ÉRDEKELHET