Vždy ste chceli byť novinárkou?

Nie. Najskôr som chcela byť právničkou. Aj som sa na to pripravovala, hoci som chodila na elektrotechnickú strednú školu, čo bol však viac-menej omyl. Veľmi som túžila obhajovať nespravodlivo obvinených. Právo som študovala v Trnave, ale zistila som, že má od mojich ideálov trochu ďalej, ako som predpokladala. Aj od každodenného kontaktu s ľuďmi, ktorý bol pre mňa dôležitý.

Kde a kedy ste začali s písaním, ako ste sa dostali k fotke?

V Trnave ešte počas štúdia. Písala som do regionálnych Trnavských novín. Vtedy som iba písala, fotenie mi ešte nešlo. Fotkou som sa vôbec nezaoberala. Novinárčina ma však chytila, právo mi zrazu pripadalo odtrhnuté od reality. Bolo najmä o papieroch, toto bol reálnejší život.

Fotiť som začala vďaka fotografovi Vladovi Kampfovi. Raz sme boli spolu v Bihorských horách v Rumunsku, kde žijú Slováci, a on mi požičal foťák. Je to krásna oblasť v kopcoch, ľudia tam dodnes žijú na malých hospodárstvach. Začala som ich fotiť a dostalo ma to.

Čo vás dnes láka viac – fotografia alebo písaný text?

Oboje ma baví rovnako. Fotografia sa však pre mňa stala neoddeliteľnou súčasťou príbehu. Keď píšete text, robíte aj fotky. A v dnešných časoch už aj video. Ste autorom, pánom príbehu. Vypoviete to podľa seba. Nedelíte výpoveď medzi seba a fotografa, ktorý by to celé podal zo svojho pohľadu. A práve to mi vyhovuje. Kráčam s fotoaparátom a popritom zisťujem veci do textu. Pre mňa sú však oba vyjadrovacie prostriedky – slovo i fotografia – úplne rovnocenné.

Znamená to, že dnes si už neviete predstaviť, že by ste písali bez fotenia či fotili bez písania?

Keby to mal byť len písaný príbeh, až tak by ma to nebavilo. Na druhej strane platí, že hoci fotografia je ako zobrazovací prostriedok o čosi silnejšia, baví ma aj písanie textov. Jednoducho kombinácia – spoločné skladanie textu a fotiek do príbehov.

Od začiatku ste cestovali za reportážami sama?

Nie všade môže ísť človek sám. Napríklad do Južného Sudánu nemôžete ísť na vlastnú päsť. Bola som tam krátko po uzavretí prímeria, nedalo sa tam ani ubytovať. Bez auta nebol možný presun z miesta na miesto, nefungovali mobilné telefóny. Museli ste mať kontakty už len na to, aby ste sa mali s kým odviezť, kde spať. A s tým mi pomáhali cirkvi či misie mimovládnych organizácií. Bolo to divoké: nikto nevedel, či krehký mier v krajine vydrží. Ľudia sedeli pod stromami s puškami, čakali, čo bude a do čoho sa majú zapojiť.

Báli ste sa niekedy?

Sú miesta, kde je hlúpe sa nebáť, čo ma však neodradí. Pre mňa je dôležité písať práve o takých témach. Nerobím len smutné veci, niektoré sú aj veselé, pozitívne. No vidím veľký zmysel priblížiť ľuďom aj tie problematické veci. Pre mňa samu je totiž dôležité vidieť, spoznať udalosti a miesta z prvej ruky, nielen z internetu či zahraničných správ. Vidím zmysel v tom, aby na dané miesta šiel aj slovenský novinár, hoci dnes prevláda trend preberať správy zo sveta či kontrahovať domácich, aby písali pre zahraničné médiá.

Je vaša robota dostatočne finančne ohodnotená? Vnímate novinárčinu skôr ako poslanie?

Zárobok nie je pre mňa prvoradý. Všetko, čo zarobím, dávam späť do ďalších ciest. A do fototechniky a ďalších vecí, ktoré potrebujem do reportáží.

Poslanie asi nie, to je už odvážne tvrdenie. Pre mňa to však nie je len práca, ale životný štýl. Nedá sa to oddeliť od súkromia. Keď niekam idete na dva-tri týždne, žijete prácou stále. Aj týždne predtým, keď to celé pripravujete. Sú to komplikované prostredia, musím si všetko vopred nachystať. A keď sa vrátim, zas to celé spracovávam. Gro práce je však zvyčajne sedieť doma za počítačom. Sama. Editovať fotky, moriť sa s textom. Aj keď väčšina ľudí sa asi nazdáva, že ľudia ako ja len cestujú po svete.

Ktorá z ciest vám dala najviac zabrať?

Ťažká otázka. Boli miesta, kde to bolo skutočne náročné. V rohingskom utečeneckom tábore v Bangladéši ma napríklad zadržala polícia, lebo som tam bola bez akreditácie. V Turecku na hraniciach so Sýriou sa mi pred štyrmi rokmi stalo to isté.

Ako ste sa z toho dostali?

Podarilo sa mi to, našťastie, vyriešiť. Nebola to však všetko len moja ľahkovážnosť. Ambasáda na vydávanie novinárskych víz do Bangladéša bola až v Berlíne. Musela by som tam posielať pas, žiadať. Celý ten proces by trval niekoľko týždňov a ja som už nechcela toľko čakať. Túžila som tam ísť. Turci zasa v čase mojej návštevy zavádzali veľmi prísne regulácie pre novinárov. Každý deň platili iné pravidlá, podľa ktorých ste museli ísť do toho či onoho mesta, po takú či onakú pečiatku a povolenie. Bolo to totálne neprehľadné.

Ste ochotná ísť po dobrú reportáž až na hranicu rizika?

Som. Inak sa na veľa miest nedostanem. Raz som takto prešla do Mjanmarska na miesta, kde žijú Karenovia. Od roku 1947, ako sa rozpadal koloniálny systém a vznikala nová krajina, nedostali autonómiu a bojujú za samostatnosť. Veľa ich žije v utečeneckých táboroch v Thajsku, hneď za hranicou. Thajsko však neuznáva žiadnych utečencov, takže sú tam zavretí. Síce legálne, ale nesmú pracovať. Niektorí však pracujú. Narodili sa tam a keby nerobili, nemali by z čoho žiť. Keď som bola v Thajsku, ilegálne sme prespali v utečeneckom tábore. Potom sa nám podarilo preplaviť sa v loďke cez hranice do Mjanmarska. Je to ilegálne a na thajskej strane za to hrozilo väzenie, ale miestni ľudia to bežne robia. Išli sme navštíviť gerilového generála. Mjanmarské úrady hranicu v regióne nekontrolovali. Mali sme istotu, že nás nikto neprichytí.

Nie je to predsa len príliš veľké riziko?

Akceptujem istú mieru rizika a robím všetko preto, aby som sa vyhla problémom. Snažím sa mať všade nejaký kontakt, ktorý mi pomôže, keby sa mi nebodaj niečo stalo. Nechcem robiť problémy iným ľuďom. Ani fňukať na našej ambasáde, nech mi pomôžu a vytiahnu ma z toho. Nie je to fér.

Kto vám na cestách pomáha dnes?

Existujú tzv. fixeri – ľudia, ktorí vás za dohodnutú gážu sprevádzajú počas celého dňa. Ich denná taxa je však od 200 do 1 200 dolárov, čo si väčšinou nemôžem dovoliť. Nikto mi nič neprepláca, keďže pracujem na voľnej nohe. Snažím sa preto zoznámiť s niekým na mieste alebo si pomôcť s google translatorom. Nie je to ideálne, ale lepšie ako nič.

Aký cestovateľský či novinársky sen máte pred sebou?

Dagestan. Chcela by som ísť fotografovať povrazolezcov. Ešte z čias Sovietskeho zväzu bol Dagestan známy ako miesto, odkiaľ pochádzalo množstvo akrobatov a cirkusových umelcov. Doteraz sú tam dediny, kde si ľudia v rámci voľného času natiahnu povraz a prechádzajú sa po ňom. Sú tam dokonca aj takí, ktorí chodenie po lane vyučujú. Mala som v pláne ísť tam už v roku 2020, ale koronakríza rozhodla inak. Hádam sa mi to podarí na druhý pokus.

Máte vôbec čas na súkromný život, voľnočasové aktivity?

Mám prácu, pri ktorej nemám veľa voľného času. Ak mi nejaký zostane, idem sa poprechádzať do prírody alebo si prečítam nejakú literatúru faktu. Najčastejšie však siaham po takých knihách, ktoré následne využijem pri ďalšej reportáži (smiech).

NAJ MIESTA JANY ČAVOJSKEJ

BIHOR (RUMUNSKO): Miesto v kopcoch, s úžasnou krajinou, domčekmi, lesmi, lúkami. Nádherná romantika. Ľudia tam stále chodia na pole na konských povozoch.

JUŽNÝ SUDÁN: Očarila ma obloha. Na rovníku ste k nej strašne blízko a nikde inde nie je taká krásna ako práve tam.

POHORIE ATLAS (MAROKO): Najmä dedinka s hlinenými domami, do ktorej sa z najbližšieho mestečka muselo ísť dve hodiny pešo a prebrodiť rieku. Autobus tam chodí raz za týždeň.

KOLUMBIA: Veľká a nádherná krajina. Plná odlišných svetov. Každý región je iný. Pláže, hory, rozľahlé pastviny, smaragdové bane. Zážitok.

PALESTÍNA: Jedna z mojich najnáročnejších a najintenzívnejších ciest. Plná rôznych problémov, rozdelená, ale nesmierne zaujímavá.

OBĽÚBENÉ MESTO V ČÍSLACH:

BERLÍN

10 316 – počet dní, počas ktorých Berlínsky múr rozdeľoval mesto na dve časti

3,7 milióna – súčasný počet obyvateľov mesta, po ktorom sa Jana Čavojská dokáže motať celé dni

368 metrov – výška televíznej veže, z ktorej je na mesto jedinečný pohľad