Odkiaľ pochádzate a ako ste sa dostali k fotografovaniu motorizmu?

Pôvodom som zo Vsetína, z motoristickej rodiny, kde otec jazdil offroadové preteky a môj o päť rokov starší brat tiež súťažil. Mňa až tak neťahalo tráviť denne dve hodiny v dielni ako ich, no keď sme niekde vyrazili, išli sme ako rodina a ja som vyfasoval foťák, aby som vyfotil brata ako jazdí. A z toho sa to celé vyvinulo.

Kedy teda datujete nejaké svoje začiatky a ako sa to hýbalo ďalej?

Bude to už 15 rokov, čo ma jeden český tím zobral po prvý krát na Dakar. Vtedy sa ešte jazdilo v Južnej Amerike a nemal som s tým až toľko povinností ako dnes. Občas sa človek zastavil na steak a víno a tak to bolo viac spojené s cestovaním a dobrodružstvom. V lete toho istého roku som išiel na brigádu na Island a to je veľmi fotogenický ostrov. Kúpil som si tam za výplatu lepší foťák, začal sa venovať postprodukcii a od roku 2011 som začal fotiť preteky, kde som dovtedy chodil len ako divák.

Vtedy veľmi fičal Facebook a keď som tam tie fotky nahodil, veľmi sa to chytilo a prišli prvé požiadavky nejaké moje fotky kúpiť. Neplánoval som to, ale za tri týždne nato som išiel do Abú Dhabí, za mesiac do Tuniska a už sa to nabaľovalo. Dnes to vyzerá ako úspech za noc, ale je to kopa práce za tých 13 rokov, čo sa tomu naplno venujem a živím sa tým.

Ako ste sa učili fotografii a zaobchádzaniu s fotoaparátom?

Z veľkej časti to bolo samoštúdium. Dnes je to bežné, stačí si pozrieť pár YouTube videí a skúšať, vtedy to bolo o kus ťažšie. Človek sa naučí základné prvky a čísla ktoré fotenie obsahuje, ale veľa vecí, ako napríklad učenie sa kompozície mi prišlo samozrejmé. Keď sa ma v jednom interview pýtali na fotografické pravidlá, akými s riadim, nedokázal som odpovedať – žiadne tam nie sú. Takže, keď ľudia chcú vedieť rady k foteniu, moja najlepšia rada je, nech sa pozrú na fotky, aké sa im páčia a skúsia si sami povedať, čo sa im na nich páči alebo nie. To, čo sprvu vyzerá ako kopa nezrozumiteľných čísiel ako clona a časy a podobne – to sa naučíte za dva dni. Nie je na tom nič extra zložité. Takže na fotenie je jediná rada, ktorá bude ale znieť ako strašné klišé: fotiť, fotiť, fotiť a zas fotiť.

Má táto práca sezónu a mimosezónu?

Najmenej je toho v menej v decembri a počas letných mesiacov. Naopak najviac toho je od marca do júna, potom september až polovica novembra – no a januárový Dakar.

Ako vyzerá vaša batožina pri cestovaní?

Do podpalubnej dám bežné veci, plus možno statív. Ale foťáky mám so sebou všetky v príručnej batožine. Je to bezpečnejšie, plus nemôžem si dovoliť, aby som pristál a foťáky sa omeškali. Mám aj tašku s počítačom, baterky, takže moja príručka je vcelku dosť záťaž. Našťastie meriam dva metre, takže aj väčšia batožina sa na mne nezdá tak veľká.

Skúste nám predstaviť život profesionálneho fotografa motoristického športu.

Za rok som tak osem mesiacov mimo Českú republiku. Doma nefotím ani jednu akciu. Ale napríklad zajtra letím do Austrálie (rozhovor bol tesne pred Veľkou cenou F1 v Austrálii, pozn. red.). Priletím v pondelok a v stredu už letím do Portugalska, odtiaľ zas rovno do Francúzska na týždeň. Potom asi tri dni doma a Taliansko, Monako, Argentína, Miami...

Vrcholom sezóny je ale pre mňa Dakar, to je moja srdcová záležitosť. Nie sú to len 2-3 týždne v januári, ale kopa pretekov, na ktoré jazdíme celý rok v rámci majstrovstiev sveta. Ale človek tam musí byť, aby si získal klientov na Dakar, ktorý je finančne veľmi náročný a musí teda dávať finančne zmysel. Na Dakar nás dnes jazdí 11 v tíme, ktorý robí fotky a videá a súhrnne sú náklady cez 100 000 eur. Takže, ak to nie je fotenie, tak to je dohadovanie s klientmi, postprodukcia, vybavovania povolení, leteniek, akreditácií na všetky tie podujatia v roku.

Na Dakare teda nemáte konkrétneho klienta?

Nie, na Dakare máme desiatky klientov, aj preto tam ide tak veľký tím. Všetko musí byť dopredu dohodnuté a ako sa hýbu preteky, presúvame sa aj my – čiže potrebujeme špeciálne upravené autá, vedieť čo fotiť a rýchlo za pochodu spracovávať a dodávať fotky z každého dňa. Rozdeľujeme si úlohy – niekto fotí v zázemí, iní fotia fotky z trate. Tam väčšinou fotíme v teréne niekde neďaleko štartu. Má to svoje výhody. Poradie sa ešte tak nepremieša a tak viete odhadnúť, ktorý pretekár sa blíži, čo už ale inak poznám po tých rokoch aj podľa štýlu jazdy či zvuku motora, ale tiež je ráno okolo pol ôsmej omnoho lepšie svetlo než na poludnie.

Na konci dňa už klienti chcú mať svoje fotky a videá z dňa hotové a my by sme inak nestíhali postprodukciu. Preto, keď ráno dofotíme, presúvame sa do cieľa etapy, aby sme nafotili príjazdy, no na kolenách po ceste tí, ktorí nešoférujú, spracovávajú fotky klientom tak, aby ich podvečer už mohli poskytnúť médiám a na komunikáciu. Na každej etape vyfotí každý člen tímu 6000 fotiek.

Spomínali ste aj fotenie Formule 1. Aj tam máte konkrétne zadania?

Áno, mám dohodu na fotenie s tímom Alpine. Mám tam relatívne voľnú ruku, keďže neboli úplne spokojní s kreativitou agentúrnych fotiek. Nechodím na všetky preteky, mohol som si vybrať a tak som zvolil miesta, ktoré ma lákajú – lebo vždy, keď už som v destinácii, zostanem ešte pár dní a trochu to tam precestujem. Pri F1 tiež veľa závisí od toho, ako sa darí. Keď som bol minulý rok na dvoch pretekoch, v Spa bol Pierre Gasly tretí v šprinte – a to sa samozrejme zobrazí na nálade tímu, kde sa potom hneď inak fotí. Ale čo sa týka fotenia, preferujem Dakar lebo okruhy sú relatívne stále to isté dokola, kým na Dakare máte stále inú krajinu, s ktorou môžete pracovať. Všetci spia v bivaku, je tam viac uvoľnená a komunitná atmosféra.

Zostala vám z tohtoročného Dakaru nejaká kuriózna spomienka?

Tento rok sme mali dosť veľa problémov s autami. Nie sú to obyčajné autá, musia mať špeciálnu úpravu – zosilnený bezpečnostný rám, sedačky, pásy a podobne. Jedno auto sa nám pokazilo asi na tretí deň, čo sme boli na Dakare, odišlo mu turbo. Ono sa samozrejme dá jazdiť aj bez neho, ale strašne čmudilo, bol v ňom strašný hluk a išli sme tak 40 km/h tam, kde by sme inak išli 140. Zháňali sme to cez kolegu, ktorý mal prísť neskôr, aby priniesol náhradné turbo v batožine z Čiech. V Saudskej Arábii je totiž 99% áut benzínových, takže tá kompatibilita s našimi je iná a tak to bola výzva. Jemu sa zas stratila batožina, ale nakoniec sme to opravili.

Na druhom aute nám odišiel alternátor, ale nejaký podobný som našiel na kope alternátorov v nejakom servise uprostred ničoho a dáko sme to dali dokopy – proste nemohli sme sa zastaviť. Keď mi v tých dňoch od chalanov zvonil telefón, už som ani nechcel dvíhať. A samozrejme – išli po diaľnici, že sa ozvala rana a auto začalo horieť. Praskla hadica prevodovky a ako to bolo horúce, chrstlo to olej na horúce časti pod tým. Oheň hneď uhasili, ale pokazila sa zas automatická prevodovka – a viete aké to je odťahovať auto s automatikou. Na prelome druhého a tretieho dňa Dakaru som mal jedno auto úplne mimo a druhé bez turba.

Takže namiesto spánku som o pol štvrtej ráno došiel na letisko v Rijáde, vyzdvihol omeškanú batožinu, medzičasom sme obvolávali celú Saudskú Arábiu ohľadom turba. Po dvoch hodinách jazdy na začiatok etapy som si dal pol hodinu spánku a čakal nás celý deň fotenia. Takže aby to nebolo dosť hektické, náš prvý týždeň tohtoročného Dakaru bol ešte výživnejší.

Aké máte vzťahy s jazdcami na Dakare?

Po 13 rokoch veľmi priateľské, na drvivú väčšinu osobné telefóny a vieme si vždy pomôcť a stretnúť sa. Samozrejme, keďže môj brat jazdil s tímom Martina Prokopa, tak sme si tam ešte bližší, ale aj napríklad Nani Roma, ktorý priletel aj do Prahy na krst mojej knihy, Kevin a Luciano Benavides, u ktorých sme zostávali doma ešte pár dní po minuloročných majstrovstvách sveta v Argentíne. Plus všetci ľudia, s ktorými máme blízko aj cez nulovú jazykovú bariéru, ako aj napríklad Štefan Svitko, s ktorým sa vidíme v bivaku a je s ním vždy sranda.

Máte osobne nejaké obľúbené značky áut?

Sám jazdím na Audi a s touto značkou aj veľa spolupracujem, je mi sympatická. Mám dosť rád Porsche, chcel som si nedávno aj splniť veľký sen a kúpiť si GT3-ku, no ako sa pomenili nejaké zákony naraz by som musel zaplatiť na dani obrovské peniaze, cez čo som sa zatiaľ nedokázal preniesť. V poslednej dobe, aj vzhľadom na to, že sme pre nich robili veľa vecí, mi je sympatická Cupra. Cielia na mladých ľudí, idú na to dizajnovo a inak, nie je to tam tak korporátne zviazané, ale svieže a nabíjajúce.

Aké sú vaše top cestovateľské destinácie?

Peru, Havaj, Island.

Máte špeciálne nejaké jedlá či kuchyne nejakých štátov, ktoré máte najradšej?

Asi čokoľvek na východ od nás – mám na mysli Áziu. Takže thajskú, vietnamskú, no v poslednej dobe čoraz viac aj indickú kuchyňu, minulý rok sme mali aj úžasné veci v Mexiku.

Ďakujeme za rozhovor

Sledujte aj naše profily na sociálnych sieťach, aby ste neprišli o žiadne novinky:

Pod menom Drive Slovensko nás nájdete na TikToku, Instagrame, YouTube aj Facebooku.