Liečivá sila minulosti (časť druhá)
Po výlete na Oravu a Liptov v prvej časti slovenského putovania za pokojnými miestami s čarovnou ľudovou architektúrou sme sa tentoraz vybrali do Malej Fatry, do Čičmian, na Hont, Záhorie či k Detve. Slovensko má liečivú minulosť vo všetkých svojich kútoch.
V kraji chalúp a kaštieľov
Na západnej strane Veľkej Fatry návštevníka príjemne prekvapí turčianska obec Blatnica s tisíckou obyvateľov. Na jednom mieste nájdete krásy prírody, zrúcaninu stredovekého hradu aj jedinečnú ukážku ľudového staviteľstva. Ulice lemujú murované obydlia s mohutnými klenutými bránami z konca 18. storočia a prvej polovice 19. storočia. Dopĺňajú ich sypárne na skladovanie obilia, roztrúsené najmä popri Blatnickom potoku. Nechýbajú drevenice so špecifickým bielym škárovaním. Hneď pri budove obecného úradu stojí kaštieľ rodiny Prónayovcov. Zaujme kruhovým výklenkom so šiestimi mohutnými stĺpmi aj históriou. Kúriu využili pri nakrúcaní prvého filmu o zbojníkovi Jurajovi Jánošíkovi z roku 1921. K zrodu veľkometrážneho hraného filmu výrazne prispeli miestni rodáci – Daniel a Jaroslav Siakeľovci. Blatnicu si za miesto nakrúcania vybrali aj preto, že v nej mali lacnejšie ubytovanie než v Martine, kde chceli štáb pôvodne usídliť. Hoci Jánošík pochádzal z Terchovej, ležiacej na úpätí Malej Fatry, na filmovom plátne mu domov našli v Turci. V kúrii v roku 1988 otvorili múzeum Karola Plicku. Pred niekoľkými rokmi však museli expozíciu, venovanú kľúčovej osobnosti v mapovaní našich ľudových zvykov, presťahovať do Martina pre zlý technický stav budovy.
Zrúcanina hradu sa týči na kopci zhruba dva kilometre od dediny. Spolu s hradom Sklabiňa, vzdialeným 13 kilometrov, patrila Blatnica od polovice 16. storočia rodine Révayovcov. Pochádzal z nej aj turčiansky župan, zapálený básnik a historik Peter Révay (1568 – 1622). Kto by chcel porovnať kaštieľ z Blatnice s ďalšími, nájde ich v susedných Mošovciach či neďalekých Necpaloch. Región je ako stvorený na cykloturistiku.
Chalúpky z perníka
Zbojníka Jánošíka pred popravou v marci 1713 obvinili aj z prepadnutia farára neďaleko Fačkova, ktorým sa prechádza z Rajca na Hornú Nitru. Farár zraneniam od Jánošíkových kumpánov podľahol a príbeh je príkladom rozporu medzi reálnou postavou a vybájeným ochrancom chudobných, na ktorého sa Jánošík zmenil legendami z čias národných buditeľov. Zo svojho rozprávkového čara však nič nestratila obec Čičmany, vzdialená od Fačkova desať kilometrov. Dedinu s necelými 150 obyvateľmi preslávili drevenice s originálnou výzdobou.
Na trámy tmavohnedej farby začali asi pred 200 rokmi nanášať vápnom alebo kalom z hliny ornamenty. Domčeky tak pripomínajú perníkovú chalúpku. Dolný koniec Čičmian vyhlásili v rovnakom roku ako Podbiel a Vlkolínec za pamiatkovú rezerváciu. V tom čase však už zväčša stáli len repliky niekdajších domov, pretože v roku 1921 dedinu zasiahol ničivý požiar. Pri obnove mali experti našťastie pomerne detailné informácie. Architektúru Čičmian zmapoval ešte koncom 19. storočia jeden z najvýznamnejších slovenských architektov Dušan Jurkovič, pôvodné ornamenty zachytil Plicka. Oheň žiaľ ničil pamiatky z Čičmian aj neskôr. V roku 1937 zhorel po prevezení do Prahy viacpodlažný generačný dom „Joklovce" a v roku 2006 ďalšia drevenica priamo v dedine. Väčšina obydlí v Čičmanoch mala len prízemie a podkrovný priestor, z viacpodlažných sa v Čičmanoch zachoval Radenov dom. Pôvodne patril bohatej gazdovskej rodine Radenovcov, v súčasnosti v ňom sídli múzeum. Múzeu patrí aj prízemný dom č. 42, ktorý bol od pôvodných vlastníkov odkúpený až v roku 1986.
Tvorivosť obyvateľov Čičmian sa prejavila aj v zdobení látok. Originálne vzory preslávili tamojšie výšivky. V dedine stojí i kaštieľ, slúži ako penzión.
Naprieč slovenskom
Pozoruhodné ukážky ľudovej architektúry sú aj v oblasti Hontu, Detvy či na Záhorí.
Veľké Leváre zo Záhoria sa môžu pochváliť Habánskym dvorom. Ide o súbor dvadsiatich stavieb zo 17. až 20 storočia. Vybudovali ich Habáni, odnož protestantov zväčša z nemeckých krajín. Žili komunitným spôsobom života.
Zaujímavé stavby stoja napríklad aj v časti Handlovej, nazývanej Nová Lehota. Sú zväčša poschodové, najmä rohy domov budovali z kresaného kameňa. Sú taktiež dielom obyvateľstva s nemeckými koreňmi. V Novej Lehote sa stavby zachovali vo veľkom počte, pretože modernú výstavbu obmedzovala ťažba uhlia.
Gastronomické okienko
Za typický pokrm Slovákov sa považujú bryndzové halušky. V časoch Jánošíka však „pravé" halušky ešte neexistovali. Do halušiek totiž patria aj zemiaky a tie sa vtedy u nás ešte nepestovali. Kvalita halušiek závisí od správnej kombinácie múky a zemiakov. V žiadnom prípade sa nesmie šetriť na množstve bryndze.
Pred zrodom halušiek ľudia stáročia konzumovali najmä kaše. Kaše boli napríklad z jačmeňa, prosa či pohánky.
