Ráno nemárnime čas a už o 8.00 vyrážame na bicykloch do Čiernej nad Tisou, kde sme si chceli pozrieť vlakové prekladisko, ale okrem spleti koľají sme tu toho veľa nevideli. Odtiaľ sme zamierili na juh cez maďarské hranice a opäť sme ich križovali až pri Veľkom Kamenci, kde sa nachádza zrúcanina hradu Kamenec. Zo Stredy nad Bodrogom sme si urobili malú odbočku do Klinu nad Bodrogom, kde sa nachádza najnižšie položené miesto na Slovensku s nadmorskou výškou 94,3 m n. m. Ďalšia zástavka je už v Tokajskej oblasti – obec Viničky, kde sme nemohli vynechať reštauráciu (Penzión) Zlatá putňa. Cez Boršu prechádzame do Malej Bare, ďalšia zastávka Grand Bari, perla Tokaja. Aby sme zavŕšili náš deň na Tokaji, zostáva nám vyhliadková veža Tokaj nad Malou Tŕňou. Bohužiaľ necelých 500 m pred vrcholom nás zastihla silná búrka, takže sme zostali ukrytí v lese a neskôr sme sa radšej vrátili. Celí od blata sme sa zastavili ešte vo vinárni s malou dušičkou, že nás obslúžia, aj keď sme takí špinaví. Okrem dobrého vína a pálenky z cibéb sme videli aj tufové pivnice a dozvedeli sme sa čo-to o výrobe tokajského vína. To by na záver dňa aj stačilo. Len keby sme nemali pred sebou ešte 45 km do penzióna. Po hlavných cestách a potme (samozrejme, s čelovkami). Po celom dni na bicykli a 130 km v nohách padáme od únavy do postele a tešíme sa na ďalší deň.

Ten sa začína opäť skoro ráno a už pred deviatou sa nachádzame v Remetských Hámroch, pod úpätím pohoria Vihorlat. Sadáme na bicykle a na rozdiel od rovinatého Tokaja šliapeme do kopcov. Z hrebeňa sa spúšťame na druhú stranu vrchov a prichádzame do obce Ruská Bystrá, kde sa nachádza Gréckokatolícky drevený chrám Sv. Mikuláša. Odtiaľ pokračujeme ešte bližšie k ukrajinským hraniciam cez Ruský Hrabovec, Dúbravu a cez Šmigovec a Strihovce sa vraciame späť do bukových pralesov Vihorlatu, ktoré sú súčasťou kultúrneho dedičstva UNESCO. Kľukatými asfaltkami sa dostávame až k Morskému oku a odtiaľ máme namierené až na samý vrchol – Vihorlat. Cesta od Morského oka však už nie je veľmi vhodná pre bicykle, a preto veľkú časť tlačíme, čo nám dalo v kombinácii s prudkým stúpaním poriadne zabrať. Celá tá námaha však stála za to a odmenou bol úchvatný pohľad z vrchola Vihorlatu. Chvíľu sme si užívali tú krásu a potom sme sa už pobrali späť, aby sme to stihli pred západom slnka. Zaujímavé je, že od poslednej zastávky, ako by sa všetci vyparili, a za celú dobu sme stretli len jednu partiu. Uprostred hlbokého lesa sme mali zvláštne pocity. Cesta nadol nebola o nič jednoduchšia ako tá nahor, a preto sme boli radi, keď sme už za šera prichádzali k autu. Dnes sme zdolali „len“ 60 km, ale zato viac než 2 000 výškových metrov!

Posledný deň nás čakala opäť dlhá cesta s niekoľkými zástavkami. Dargovský priesmyk, Košice, rýchla prechádzka po okruhu cez Zádielsku tiesňavu, Dobšinský kopec a domov.

Bol to krátky, ale o to intenzívnejší výlet s množstvom zážitkov. Kto tvrdí, že na východe nič nie je, nevie, o čom hovorí. Už teraz máme v pláne vrátiť sa a navštíviť zameškané miesta.