Ako sa začala vaša kariéra športovkyne a hádzanárky? 

Šport a pohyb vždy tvorili veľkú časť môjho života. Boli sme ešte generácia, čo sa hrala na ulici. A sestra sa venovala hádzanej už od siedmich a brat hokeju asi už od piatich rokov. Paradoxom je, že hádzanú som pôvodne vôbec nechcela hrávať. Venovala sa jej mamina aj sestra. Ja som sa venovala ľudovým tancom. No zlom prišiel v mojich desiatich rokoch, keď som sa prišla pozrieť na zápas mojej sestry. A odvtedy som prakticky už loptu z ruky nepustila.

Po pôsobení na športovom gymnáziu v Trenčíne ste prakticky okamžite odišli do Francúzska. Ako k tomu prišlo?

Už počas strednej sme boli veľmi šikovný ročník a hrávali sme vždy o ligu vyššie. No môj cieľ bol ísť hrať do zahraničia. Takže, keď sa po strednej škole vyskytla možnosť ísť hrať do francúzskej hádzanárskej ligy, okamžite som to brala. O niečo ľahšie bolo, že tam prestupovala aj sestra, čiže človek vykročil do neznáma, no nie úplne sám.

Aká bola pre vás zmena krajiny, kultúry a životného štýlu?

Najhorší bol boj samej so sebou prvé dva týždne, no časom sa adaptuje každý. Mala som tam sestru, no každá sme bývala úplne inde. Domov sme sa vracali len na Vianoce asi tak na dva dni.

Hoci som vedela po anglicky viac než moji rovesníci, vo Francúzsku mi to nebolo veľmi platné. Bolo náročné komunikovať. Hoci tréneri po anglicky niečo vedeli, u spoluhráčok to už bolo horšie a aj pomimo športu bolo ťažké sa dohovoriť. Prihlásila som sa do francúzskej školy s dobrou reputáciou, no aj tak je to veľmi ťažký jazyk.

Iným prekvapením pre mňa bolo, že už v roku 2018 tu v nedeľu mali zatvorené prakticky všetky prevádzky. Aj v bežné dni sú otváracie doby veľmi nezvyčajné, keď poobede zatvoria banky aj administratívu na tri hodiny. Oni všeobecne žijú pohodové tempo života, nejdú sa prepracovať a radšej strávia tri hodiny na obede.

Ako ste si obľúbili mesto Besançon a jeho okolie? 

Veľmi. Stredom mesta preteká rieka, rada som si vzala kávu a išla sa prejsť či posadiť práve sem. Nie je to ani metropola, ani malé mestečko, také akurát. Má veľa parkov a človek si to prostredie dokáže ľahko obľúbiť.

O rok nato ste dostali ponuku pôsobenia v nemeckej hádzanárskej lige, v klube Bad Wildungen. Ponuku ste prijali, aká bola táto zmena života? 

Taká šanca sa nevyskytuje často, a tak som do toho samozrejme išla. Zmena to bola najmä v tom, že Nemci vedia omnoho viac po anglicky. Na druhej strane, sú až extrémne pracovití, okrem práce im na nič iné nezostáva čas. Takže hoci mi Nemecko pomohlo vypracovať sa profesionálne a v športe, čo do kultúry a životného štýlu mi viac vyhovovalo Francúzsko. Navyše je Bad Wildungen malým kúpeľným rezortom s veľkou diaľkou do väčších miest. Ľudí v mojom veku som tam mohla napočítať na prstoch oboch rúk, väčšinou tam boli dôchodcovia. A mali sme tu aj viac tréningov ako vo Francúzsku, takže som unavená po tréningoch nemala čas na veľké spoznávanie.

Posledné zahraničné pôsobenie bolo v sezóne 2019/2020, keď ste odišli do španielskeho mesta A Guarda v Galícii. Vyhovovalo vám to tam viac?

Bezpochyby. Španielsko ma vždy priťahovalo a hoci som nepoznala ani tunajšiu ligu, vedela som, že v Nemecku nie som spokojná, a tak som prijala ponuku. Pôsobila som v malom mestečku pri Atlantickom oceáne, neďaleko hraníc s Portugalskom. Veľkým rozdielom tu bolo, že hoci dievčatá nevedeli, s výnimkou Portugaliek, veľmi po anglicky, snažili sa. Boli usmievavé, priateľské, prirástli mi k srdcu. Cítila som sa tu veľmi dobre, hoci vtedy už udrel kovid naplno, a tak sme mali aj naše fungovanie veľmi obmedzené. Užila som si to v rámci možností. Asi si každý predstaví malebné španielske pláže a teplo, no v skutočnosti tam bolo veľmi vlhko a úprimne, nebolo tam veľmi čo robiť. Ale o to viac som v tíme našla svoju takpovediac druhú rodinu.

Je teda Španielsko tou ideálnou krajinou? 

Áno, vždy ma priťahovalo, ale odkedy som tam bola, tak som sa v tomto len utvrdila. Naučila som sa jazyk, veľa sme cestovali. Bolo bežné cestovať až 10 hodín na zápas, a tak som mala možnosť vidieť túto úžasnú krajinu. Hoci sú hádzanárske tímy často v menších mestách a hádzanárske haly obvykle na predmestí veľkých miest, cestovávali sme aj deň vopred, a tak bolo trochu času vidieť viac než len haly a ubytovanie. Veľmi som sa napríklad tešila na Kanárske ostrovy, ale asi som mala príliš vysoké očakávania a tieto ostrovy ma veľmi neoslovili. Naopak, Barcelona a jej okolie – tam sa mi veľmi páčilo.

V sezóne 2021/2022 už hráte MOL ligu za slovenský tím HC DAC Dunajská Streda. Čo stálo za rozhodnutím vrátiť sa na domácu pôdu?

Pôvodne som chcela byť len bližšie k Slovensku a rodine, no nakoniec som sa rozhodla ísť tak blízko, ako sa len dá. Súvisí to aj s tým, že najmä pandémia mi ukázala, že okrem hry toho veľa nemám a keď sa nedá hrať či trénovať, nevedela som, čo robiť. A už dlhšie som sa pohrávala s myšlienkou vysokej školy, čo sa mi na Slovensku aktuálne plní. Študujem externé večerné štúdium na Fakulte manažmentu Univerzity Komenského v Bratislave. Hoci bude u mňa štúdium vždy na druhom mieste, nemohla som sa teraz venovať športovej príprave naplno pre zranenie kolena. Tri roky sa mi zranenia vyhýbali, no teraz som nútene vypadla a pracujem na tom, aby som sa čím skôr, hádam v priebehu novembra, mohla vrátiť do kolotoča hádzanej. Na druhej strane, neviem, ako by som hodiny po tréningoch inak stíhala večerné štúdium, takže som z aktuálnej situácie vyťažila maximum, aspoň čo sa školy týka.

Na záver otázka – dá sa hrať hádzaná aj v domácom prostredí, povedzme, na záhrade?

To záleží od toho, akú máte veľkú záhradu, ale, samozrejme, vo veľmi zjednodušenej verzii, sa dá. My sme bývali v dome a so sestrou a mamou sme mali jednu veľkú bránku a hrávali sme jedna na jednu, čo bolo skvelé na naučenie sa niektorých drilov a zručností.

Obľúbené miesta Eriky Rajnohovej

• Trenčín: Erika je hrdá na to, že pochádza z takého krásneho mesta. Rada sa kochá námestím a hradom. V okolí odporúča napríklad aj veľmi pekný park v Trenčianskych Tepliciach.
• Praha: Hlavné mesto Česka vždy milovala a nikdy si nenechá ujsť príležitosť vydať sa do stovežatej Prahy. V aktuálnej sezóne MOL ligy sa tak deje aj na turnajoch, no rada tam chodí i osobne.
• Vysoké Tatry: Ako deti s rodinou chodievali lyžovať na Štrbské Pleso, a preto sa Erike Tatry vryli medzi obľúbené destinácie.
• Španielsko: Ľudia, krajina, jazyk, kuchyňa – to všetko prirástlo mladej hádzanárke k srdcu. Španielsko je preto pre ňu jednotkou, čo sa týka destinácií.

Obľúbené jedlá Eriky Rajnohovej

• Domáce slivkové alebo jahodové gule: Ale musia to byť tie domáce, od mamy.
• Sushi
• Tapas: Španielsky zvyk jedla, ktoré zdieľate s ostatnými, si je ľahké obľúbiť. Najmä ak máte radi plody mora, ako sú chobotnice, kalamáre či mušle.

Šoférovanie a Erika Rajnohová

Erika má šoférovanie rada. V zahraničí ju najviac prekvapilo množstvo mýtnych brán, kde musíte za každý prejazd platiť, čo vidí u nás na Slovensku s jednou elektronickou známkou ako veľkú výhodu. Spomedzi typov áut preferuje tie väčšie typu SUV a keby nemusela hľadieť na peniaze, tak sa určite poobzerá po značkách ako Range Rover či Mercedes.

Hádzaná a Erika Rajnohová

Erika hráva na pozícii strednej spojky, ktorá tvorí hru a vytvára šance druhým. Zastúpiť vie aj úlohu ľavej spojky, ktoré dohrávajú do krídla a sústredia sa na strely z diaľky.

Erika nedávno vymenila svoje číslo 72 za číslo 74. Pikoškou je jeho výber: Keď chcela zmenu, povedala sestre, nech počíta od nuly a kde ju zastaví a bude to číslo voľné, to číslo bude mať. A zastavila ju na čísle 74.