Adrenalín a romantika vo Fogarašských horách

Transfogarašská cesta (po rumunsky Drumul Transfăgărășan alebo Drumul Național 7C) bola postavená v 70. rokoch na podnet rumunského diktátora Nicolae Ceaușescu ako vojenská dopravná cesta, pretože sa po Pražskej jari v roku 1968 obával, že by Sovietsky zväz mohol obsadiť aj Rumunsko. Postavila ju rumunská armáda, podľa oficiálnych údajov zahynulo pri rôznych nehodách pri výstavbe 40 ľudí, no podľa neoficiálnych odhadov prišli o život ďalšie stovky ľudí.

Transfagarasanská cesta sa kľukatí až do výšky 2 042 metrov s celkovo 578 mostami a viaduktmi, ako aj 5 tunelmi. Pre cestujúcu verejnosť nie je sprístupnená celoročne, možno ju navštíviť len v lete, pretože v zime ju pokrýva niekoľkometrový sneh a vzhľadom na terénne podmienky je v oblasti značné aj nebezpečenstvo zosuvu lavín. Samozrejme, že snehové podmienky sa berú do úvahy každý rok, ale zvyčajne sa zatvára v októbri alebo novembri a otvára sa začiatkom až v polovici júna – aj to len od rána do večera, medzi 6. a 21. hodinou. Najzaujímavejšia časť plná serpentín sa vinie v dĺžke 91 kilometrov v najkrajšej časti pohoria Fogaraš od priehrady Vidraru až po dedinku Cârțișoara.

Je významnou turistickou atrakciou, mnohí ju považujú za najkrajšiu vysokohorskú cestu v Karpatoch, ktorá ponúka úžasný výhľad na okolité hory. Z cesty je vidieť osem vrcholov nad 2 500 metrov: Moldoveanu (2 544 m), Negoiu (2 535 m), Viștea Mare (2 527 m), Lespezi (2 522 m), Cornu Călțunului (2 510 m), Vâneătorea lui (2 507 m), Hârtopu (2 506 m), Dara (2 500 m). Najobľúbenejšia prírodná atrakcia oblasti sa nachádza vo výške 2 034 metrov nad morom, pleso Bâlea a vodopád Balea.

Sibiň (rum. Sibiu, nem. Hermannstadt, maď. Nagyszeben) leží neďaleko severného konca Transfogarašskej cesty v popredí Fogarašských hôr. Hovorí sa mu aj „hlavné mesto“ sedmohradských Sasov – hoci väčšina nemecky hovoriaceho saského obyvateľstva počas desaťročí socializmu utiekla z Rumunska (Ceaușescu ich prakticky za pár tisíc mariek predal Západnému Nemecku), potom mnohí z ekonomických dôvodov emigrovali v prvých rokoch po zmene režimu. Budovy, ktoré pripomínajú kedysi prekvitajúcu saskú kultúru, však zostali dodnes zachované a priťahujú mnohých návštevníkov do mesta, ktorého zvláštne dedičstvo bolo ocenené aj tým, že ho v roku 2007 zvolili za Európske hlavné mesto kultúry.

Môžete sa vydať na romantickú prechádzku úzkymi uličkami so stredovekou atmosférou a zároveň obdivovať krásy mesta: neobarokový palác Brukenthal, Hallerov dom s renesančnou fasádou, grandióznu gotickú luteránsku katedrálu na námestí Huet či Most klamárov. K názvu mosta, vyrobeného z liatiny a dokončeného v roku 1859, sa viaže niekoľko miestnych legiend. Podľa jednej z nich dostal most svoje meno podľa toho, že obchodníci na vedľajšom trhovisku podvádzali svojich zákazníkov, podľa inej vojaci, ktorí narukovali, sľúbili na tomto moste manželský sľub.