JANA YAR: V SINGAPURE MI CHÝBA LEN ZÁHRADA

Šlo to ľahko, keďže predtým som žila v Thajsku. Žiaden veľký rozdiel to nebol: podobné teplo aj jedlo. Faktom je, že práve Singapur zo všetkých krajín juhovýchodnej Ázie najviac pripomína Západ. A tak som si skôr musela znovu „zvykať“ na bielych ľudí v uliciach a mrakodrapy namiesto domčekov na pláži. Keďže v Singapure sa žije skutočne jednoducho, zmena bola bezproblémová.

Všetko funguje ako hodinky. Veci sú ľahko pochopiteľné, všetko sa dá vybaviť prostredníctvom aplikácií a všetko potrebné vám doručia poštou. Rady na úradoch neexistujú. Asi je to aj tým, že krajina je plná rôznych národností. A určite k tomu prispieva i fakt, že všetko je jednoducho a zrozumiteľne vysvetlené. Možno to vyznie neobvykle, ale v mojom prípade zavážila aj skutočnosť, že tu existuje komunita, ktorá hrá moju obľúbenú hudbu. Bez toho by som sa asi nepresťahovala.

Drum'n'bass. Konečne nám opäť začali drum'n'bassové párty. Prednedávnom som sa vrátila z Ameriky, kde sú tanečné žúry každý deň, čo bolo skvelé. Mám rada aj punk, ale toho v Singapure nie je veľa. Dokážem ísť aj na metalový či hardcorový koncert, ak mám príležitosť, ale mojou láskou zostáva drum 'n' bass.

Akceptujem oba svety. Samozrejme, rodné Slovensko mi trochu chýba. Aj preto sa domov snažím chodiť často. V poslednom čase nám to trochu pokazila pandémia koronavírusu. Nebola som doma takmer tri roky.

V zásade ho nijako nezaskočilo. Bol však šokovaný z otvorenosti a priateľskosti Slovákov. Na také čosi nebol zvyknutý. Aj preto so mnou pravidelne a rád chodieva na Slovensko.

Tetovaniu. Má vlastné štúdio. Chodí tetovať aj na Slovensko, kde má pravidelných klientov. Občas robí aj grafický dizajn, ak sa mu ozve niekto zaujímavý.

Občas ma to chytí, ale potom si postojím šesť hodín u lekára a prejde ma to. Zdravotníctvo je na Slovensku dosť zaostalé. Naozaj sa vždy modlím, aby som tam nemusela ísť k lekárovi. Žiť v zahraničí sa však dá veľmi ľahko. Odišla som najskôr študovať do Anglicka, potom prišlo Thajsko. Takže som mimo Slovenska už roky. Zvládam to v pohode, ale chýba mi príroda. Singapur je malý ostrov preplnený ľuďmi. Nie každý si tu môže dovoliť dom so záhradou.

Vo vlastnom byte. A mám ho rada. Aj keď je to len byt bez pozemku.

Fotím len také eventy, ktoré sa týkajú koktailov. Najčastejšie to bývajú rôzne súťaže. V podstate si ma na prácu najímajú tí istí ľudia, pre ktorých fotím nápoje a jedlo. Väčšina z nich sú moji kamaráti, takže je to fajn práca a zároveň aj zábava.

Práca samotná ani nie, skôr sa menia trendy. Ázia je veľmi rýchla, ľudia sú rýchlo znudení, takže treba veci často obmieňať, aby dokázali niečím zaujať. Platí to aj pre súčasnú fotografiu.

Asi najviac samotnú spoluprácu medzi klientom a mnou. Keď spolu prídeme na nejaký super nápad a podarí sa nám ho potom spoločne aj zrealizovať.

Väčšinu fotím na mieste, čiže v bare alebo reštaurácii. Občas aj doma, keď si to situácia vyžaduje, no celkom často aj v štúdiu.

Nie, 22-tisíc je na domáce pomery dosť málo. Aj preto to nijako vážne neberiem. Vnímam to skôr ako môj rodinný denník.

Stíham a sú pre mňa veľmi podstatné. Rada čítam alebo hrám počítačové hry. To je najlepší domáci relax.

Vstanem o deviatej, deti sú už v škole a škôlke. Mám pestúnku, ktorá ich skoro ráno bráva so sebou. Potom káva, raňajky a už nasledujú fototermíny. Nepracujem však dlhšie ako do piatej popoludní. Ak sa mi podarí skončiť skôr, utekám vyzdvihnúť najstaršieho syna zo školy a neskôr dve mladšie deti zo škôlky. Tá je hneď vedľa domu, čo je veľká výhoda. Potom ideme spolu na večeru alebo večeriame doma. Osprchujem ich, nakŕmim, uspím a potom idem prípadne ešte na nejaký event. Alebo ostaneme s manželom doma, pozeráme filmy, hráme sa – ja na PC, on na playstation.

Deti hovoria čínsky plynule. Ja rozumiem len základom. Doma čínsky vôbec nehovoríme. Okrem nedele, keď prichádza babička, ktorá s deťmi a manželom inak ako čínsky nerozpráva. Takže aspoň jeden deň v týždni mám tréning.

Zbožňujem Anglicko aj Thajsko. Obe krajiny sú úžasné. Anglicko mi učarovalo množstvom klubov, večierkov, akcií, koncertami a fotovýstavami. Thajsko má nádhernú prírodu a trochu viac takého hipisáckeho života. Netrápi sa materiálnymi vecami. Dôležité je spoznávať nových ľudí, mať v živote pohodu. Pri Thajsku sa mi hneď vybaví aj thajský box. Venovala som sa mu dlho, zaberal mi podstatnú časť dňa.

Veľká záhrada.

Som spokojná s prácou aj rodinou. Práve si dokončujem magisterský titul z counsellingu, čo je vlastne forma psychoterapie. Takže už to len úspešne zavŕšiť a vychovať zo svojich detí solídnych ľudí.