Tieto tri mestá inšpirovali Márqueza k napísaniu knihy Sto rokov samoty

Sto rokov samoty je jedno z najznámejších diel Gabriela Garcíu Márqueza, ktoré sleduje príbeh rodiny Buendíovcov vo fiktívnom mestečku Macondo. Príbeh zahŕňa niekoľko generácií a skúma témy ľudského života, lásky, moci a samoty, pričom je plný surrealizmu, ale prelína sa s realitou.

Hoci Macondo v skutočnosti neexistuje, Márquezovo rodné mesto Aracataca áno. Spisovateľ tu žil so svojimi starými rodičmi od svojho narodenia v roku 1927 až do svojich ôsmich rokov a v rodinnom dome je dnes múzeum. Donal Ramos, ktorý je sprievodcom zamestnancov BBC, upozorňuje napríklad na stôl, na ktorom Márquezova babička vyrábala mliečne sladkosti, ktoré sa objavujú v knihe.

V románe je dôležitý aj výskyt železnice prevážajúcej banány, ktorá tiež oživila Macondo: Márquezovým rodným mestom tiež prechádzali banánové vlaky, ktoré miestni obyvatelia sledovali z lavičiek rovnako ako obyvatelia Maconda. Miesto, ktoré sa v knihe nazýva „ulica Turkov“, je dnes hlavným obchodným centrom obce.

Do románu však neprispela len Aracataca, ale aj ďalšie obce v provinciách Magdalena a La Guajira na severe Kolumbie. Bažinatá krajina je dokonalým odkazom na cestu Josého Arcadia Buendíu za čistou vodou, aby mohol založiť Macondo na správnom mieste.

Tu sa napríklad nachádza prímorská dedina Ciénaga, ktorej budovy a dláždené ulice ilustrujú bohatstvo, ktoré kedysi získal z obchodu s banánmi. V roku 1928 však robotníci spoločnosti United Fruit Company vstúpili do štrajku a žiadali pre seba lepšie pracovné podmienky – výsledkom bol „banánový masaker“, ktorý je tiež zobrazený v Márquezovom románe. Dnes tieto brutálne udalosti pripomína socha s názvom „Prométheus slobody“. Ciénaga sa objavuje aj v románe Sto rokov samoty, keď liberáli vypálili kostol v Maconde a plukovník Aureliano Buendía ho znovu postavil. Práve v tomto období sa odohrala Tisícdňová vojna, ktorá v roku 1902 spôsobila vypálenie centrálneho kostola San Juan Bautista.

– povedal miestny umelec.

Región La Guajira nie je len prirodzeným dejiskom knihy. Márquezovi rodičia napríklad strávili medové týždne v Riohache, najväčšom meste regiónu, a rodina sa napokon presťahovala do Aracatacy. V dôsledku toho spisovateľ v detstve počul mnoho príbehov o sťahovaní svojich predkov – tieto spomienky sa ozývajú napríklad hneď na začiatku románu, keď sa José Arcadio Buendía po svojej vražde vydáva na vlastnú päsť začať nový život.

Riohacha a oblasť La Guajira boli zároveň domovom kmeňa Wayúu, ktorého príslušníci sa takmer priamo objavujú v knihe, najmä v postavách Visitacíona a Cautareho, ktorí pracujú pre Buendíovcov. Wayúuovia v skutočnosti zamestnávali sluhov v Márquezovom dome v Aracatace, takže spisovateľ sa počas svojho života naučil časť ich jazyka. Visitacíon a Cataure boli v knihe napríklad tí, ktorí vedeli o epidémii nespavosti, ktorá zachvátila Macondo, a dobre sa vyznali aj v kozmológii.

Hoci Márquez zomrel v roku 2014, čaro, ktoré čerpal z Kolumbie a Karibiku, bude v jeho dielach žiť navždy. Ako povedal autor, „pravdou je, že v mojom diele nie je ani jeden riadok, ktorý by nemal základ v realite“.

Prečítajte si aj: 10 knižníc, ktoré navštívite pre fotky, nie knihy