Plavba Aljaškou: Ketchikan, mesto lososov a drevorubačov, ktoré dnes žije z výletných lodí

Ústie Ketchikan Creek využívali na sezónny lov rýb Tlingiti. Ide o pôvodných obyvateľov juhovýchodnej Aljašky a priľahlého pobrežia Kanady, ktorých život bol po stáročia spätý s morom, lososmi, obchodom a plavbou medzi ostrovmi. Žili v rodových spoločenstvách, stavali drevené domy a kanoe a svoju históriu zaznamenávali aj prostredníctvom rezbárstva a totemových stĺpov. Oblasť Ketchikanu dodnes patrí k tradičnému územiu tlingitskej skupiny Taant’a Kwáan.

Nové priemyselné mesto začalo rásť až koncom 19. storočia. V roku 1887 postavili podnikatelia pri potoku konzerváreň na lososy. Po jej požiari vznikla na rovnakom mieste soliareň, obchod a ďalšie prevádzky. Ryby sa dali spracovať priamo pri prístave a loďami posielať na trhy na juhu.

V 30. rokoch 20. storočia fungovalo v oblasti Ketchikanu približne 13 až 14 konzervární a chladiarenských prevádzok. Nadmerný lov, najmä pomocou pevných pascí pri trasách lososov, však postupne znižoval počet rýb, ktoré sa dostali na neresiská. Keď Aljaška v roku 1959 získala štatút štátu, pasce zakázala a zaviedla prísnejšie riadenie rybolovu. Zásoby lososov sa neskôr obnovili, no priemysel sa medzičasom zmenil: prevádzky sa spájali, niektoré zatvorili a čerstvé či mrazené ryby postupne vytláčali tradičnú výrobu konzerv.

Ketchikan sa stále označuje za hlavné mesto lososov a rybolov zostáva súčasťou miestneho hospodárstva. Už však nezamestnáva mesto v takom rozsahu ako v časoch, keď sa pri pobreží striedali konzervárne, sklady a početné rybárske flotily.

Po ústupe konzervárenského rozmachu získalo väčší význam drevárstvo. Ketchikan obklopuje Tongasský národný les, najväčší národný les v Spojených štátoch, preto sa mesto stalo prirodzeným centrom ťažby a spracovania dreva. Od 50. rokov pracovala vo Ward Cove veľká celulózka, ktorá spolu s pílami a ťažbou poskytovala prácu tisícom ľudí priamo aj prostredníctvom dodávateľov.

Odvetvie postupne oslabili zmeny na trhu, vysoké prevádzkové náklady aj spor o rozsiahlu ťažbu starých lesov na verejnej pôde. Federálna reforma Tongassu ukončila zvýhodnené dlhodobé zmluvy, na ktorých boli veľké celulózky postavené. Ketchikan Pulp Company bola už roky stratová a v marci 1997 zatvorila. Zanikol najväčší priemyselný zamestnávateľ mesta a mnoho rodín sa muselo odsťahovať.

Ťažba a menšie píly v juhovýchodnej Aljaške fungujú aj dnes, no rozsah výroby je iba zlomkom obdobia veľkých celulózok. Ketchikan preto potreboval nájsť nový zdroj príjmov.

Rybolov, drevorubectvo a prístavné práce prilákali množstvo sezónnych robotníkov. S nimi prišli bary, herne a nevestince. Najznámejšou adresou bola Creek Street, rad drevených domov postavených na koloch priamo nad Ketchikan Creek.

V prvej polovici 20. storočia tu fungovalo viac než dvadsať nevestincov. Počas prohibície sa do domov pašoval alkohol po vode a zákazníci prichádzali aj bočným chodníkom, ktorý dnes nesie názov Married Man’s Trail. Posledné prevádzky zatvorili v roku 1954.

Dnes sú v domoch galérie, dielne a malé obchody. Ketchikan má prekvapivo veľa vkusných predajní s grafikami miestnych autorov, keramikou, šperkami, rezbami aj oblečením s motívmi Aljašky. Medzi bežnými suvenírmi sa dajú nájsť kvalitné bundy, košele, čiapky či mikiny, ktoré nepôsobia ako tovar z prvého stánku pri prístave. Pri kúpe sa oplatí skontrolovať meno autora a krajinu výroby, pretože nie všetko s medveďom alebo lososom vzniklo na Aljaške.

Ketchikan a jeho širšie okolie majú približne 14-tisíc obyvateľov, no v roku 2025 patril prístav medzi tri aljašské destinácie s viac než miliónom cestujúcich z výletných lodí. Počas rušného dňa môže z viacerých plavidiel vystúpiť toľko ľudí, koľko má samotné mesto obyvateľov.

Obchody, galérie, taxíky, sprievodcovia a reštaurácie preto prispôsobujú otváracie hodiny lodným grafikom. Kým viaceré európske mestá sa snažia počty lodí obmedzovať, Ketchikan ich stále vníma najmä ako zdroj práce. Diskusie o doprave, davoch a vplyve turizmu existujú aj tu, no mesto po zániku veľkej celulózky nemá veľa odvetví, ktoré by prinášali porovnateľný počet zákazníkov zvonka.

Po Creek Street sa dá pokračovať na Deer Mountain. Začiatok chodníka Deer Mountain Trailhead leží približne štyri kilometre nad prístavom.

Trasa vedie cez hustý dažďový les po koreňoch, kameňoch a mokrej pôde. Stúpa prudko a po daždi býva blatistá. Celý chodník pokračuje príliš ďaleko na bežné státie výletnej lode, preto je rozumnejšie vyjsť na prvé otvorené miesta s výhľadom na Ketchikan, ostrovy a vodné kanály a potom sa vrátiť.

Potrebujete pevnú obuv, nepremokavú vrstvu a pevne určený čas obratu. Zostup po mokrých koreňoch môže trvať dlhšie, než čakáte, a loď na oneskorených turistov nečaká.

Hydroplány pri nábreží nie sú iba atrakciou. Takzvaní bush pilots spájajú komunity, rybárske tábory a chaty, ku ktorým nevedú cesty. Dopravujú poštu, potraviny, lieky, náhradné diely aj obyvateľov.

Keď do Ketchikanu prídu výletné lode, rovnaké lietadlá vozia návštevníkov nad Misty Fjords National Monument. Štartujú priamo z vody a lietajú ponad jazerá, žulové steny a lesy bez ciest. Vyhliadkový let patrí medzi drahšie výlety a môže ho na poslednú chvíľu zrušiť nízka oblačnosť alebo vietor.

Ketchikan tak počas jedného dňa ukáže celú premenu juhovýchodnej Aljašky. Lososy vybudovali prvé konzervárne, drevo živilo generácie rodín a po zatvorení fabrík prevzali ich miesto lode plné návštevníkov. Pod Creek Street sa pritom lososy stále vracajú proti prúdu, akoby sa hospodárske dejiny mesta odohrávali priamo pod dreveným chodníkom.