Keď sa Zem prebúdza

V nedeľu 7. marca 2021 vychrlila najaktívnejšia európska sopka Etna erupciu už po deviatykrát počas posledných sedemnástich dní. Fontána lávy dosiahla až 500 metrov od okraju sopky. Stĺp prachu, skaliek a plynov sa podľa vedcov dostal do výšky až 12 kilometrov. Tieto erupcie zachytili aj vesmírne satelity. Hoci vietor pomohol rozptýliť popol a prach, ten dosadol na autá, domy aj záhrady a celé okolie tejto sicílskej sopky zostalo pokryté sivým popolom.

Sicílska sopka Etna spala asi dva roky a séria výbuchov teraz pokračuje od polovice februára. Hoci je v stave erupcií už od roku 2011, posledný veľký výbuch bol zaznamenaný v roku 1992. Pol milióna rokov stará sopka pritom zanechala najväčšiu zaznamenanú spúšť v roku 1699, keď na dôsledky erupcií zomrelo viac ako 20 000 ľudí. Dnes je séria erupcií omnoho slabšia a ponúka fotogenické divadlo v podobe stĺpov prachu a dymu cez deň aj v podobe oranžovo-červenej oblohy v noci.

Už v utorok 2. marca 2021 bola aktívna aj sopka Mount Sinabung na Sumatre, kde zaznamenali 13 nezávislých výbuchov. Vulkanický prach sa z nej dostal do výšky piatich kilometrov po tom, čo prišla 30-sekundová erupcia. Vodiči na cestách vo vzdialenosti až 20 kilometrov museli následne jazdiť aj cez deň so zapnutými svetlami pre nízku viditeľnosť spôsobenú týmto popolom. Najbližšie päťkilometrové okolie sopky je už dlhodobo neobývané.

Mount Sinabung bola po stáročia spiacou sopkou, no v roku 2010 sa opäť zobudila a erupcie z nej zaznamenali aj v rokoch 2013, 2014 a 2016. Táto takmer 2 500 metrov vysoká sopka je súčasťou takzvaného ohnivého kruhu, ktorý sa tiahne od pobrežia Južnej a Severnej Ameriky k Aljaške, aby popri Japonsku pokračoval na juh až k Indonézii. Následne sa stáča na východ, kopíruje indonézske ostrovy, obchádzajúc Austráliu a končí pri Novom Zélande. Je to vulkanicky najaktívnejšia časť Zeme, ktorá je zároveň najčastejším miestom výskytu zemetrasení. Len na území Indonézie dnes nájdeme viac ako 130 sopiek.