ZUZANA KRONEROVÁ: OPTIMISTKA BEZ PRÍČINY

Požehnaním. Spoznala som vďaka nemu množstvo skvelých ľudí. Už od detstva som však vnímala predovšetkým to, že som mala skvelých a obetavých rodičov. Otcovu popularitu som si príliš neuvedomovala, lebo bol veľmi skromným človekom. Na popularite si nezakladal. Najlepšie sa cítil v kruhu kamarátov – rybárov, ktorých mal po celom Slovensku.

Som optimistka bez príčiny. Myslím to čiastočne ako vtip, respektíve parafrázu názvu môjho obľúbeného filmu Rebel bez príčiny. Ale je za tým aj snaha hľadať v každej životnej situácii niečo pozitívne. Optimizmus síce nezaručuje, že veci dopadnú dobre, ale žije sa s ním ľahšie.

Je mi sympatické, keď sa niekto zamýšľa nad tým, ako iným ľuďom spestriť alebo spríjemniť všedný deň. Niekedy stačí maličkosť. V posledných rokoch sa aj u nás začal udomácňovať trend, keď sa ľudia zamýšľajú nad drobnými spestreniami života. Je to užitočná drobná nadpráca. Napokon, ani život sa neskladá iba z veľkých projektov a veľkolepých akcií. Také vtipné veci robím rada aj bez nároku na honorár.

Určite je to výzva, keďže sú všetky výrazové prostriedky zúžené iba na hlas. Mám rada prácu v rozhlase a tešila som sa aj na nahrávanie Vlastníkov. Veľmi sa mi páčila pôvodná divadelná hra Jiřího Havelku. Nadchol ma aj film, ktorý následne vznikol. Najnovšia audiokniha, ktorú som nahrala v lete, je román Michaila Bulgakova Majster a Margaréta. Ide o nový preklad necenzurovanej verzie originálneho textu, kde sú aj pasáže, ktoré nemohli byť za komunizmu zverejnené v Rusku ani u nás.

Obchod na korze v réžii Jána Kadára a Elmara Klosa. A nielen preto, že je to jeho najúspešnejší film, ktorý získal v roku 1966 Oscara za najlepšie cudzojazyčné dielo. Má mimoriadne silný odkaz, ktorý ani dnes nestratil na sile a aktuálnosti. Pekné spomienky mám aj na nakrúcanie v Sabinove, kde som strávila dva týždne. Bol to pre mňa, vtedy 12-ročné dievča, silný zážitok. Nedávno som bola v Sabinove na odhalení sochy Tóna Brtka, hlavnej postavy filmu, ktorú stvárnil môj otec. Bolo to dojímavé. Oslovovali ma ľudia, ktorí v Obchode na korze účinkovali ako deti. Boli súčasťou komparzu, ktorý ako pomocný režisér vynikajúco riadil Juraj Herz. Nakrúcaním vtedy žil celý Sabinov. Ocenila som, že aj v Humennom si pripomínajú prepojenie s filmom. A to cez autora literárnej predlohy a scenára Ladislava Grosmana, ktorý tam žil. Práve v Humennom sa pritom odohral skutočný príbeh, ktorý slúžil ako námet.

Páčia sa mi Šulíkove filmy. Vždy sa rozhodujem podľa scenára a tento ma veľmi zaujal. Páčila sa mi aj moja postava frustrovanej manželky hlavného hrdinu – egocentrického spisovateľa. S hereckým partnerom Miroslavom Krobotom sme sa poznali už pred nakrúcaním. Nepochybovala som, že si budeme rozumieť. Vďaka srdečnej až rodinnej atmosfére, ktorú dokázal navodiť režisér Šulík, nám práca išla ako po masle.

Z divadelných úloh sa mi hlboko vryla do pamäti postava v hre Jana Antonína Pitínského Matka, ktorú v divadle Astorka režíroval Juraj Nvota. Hrala som matku, odhodlanú chrániť rodinu a poriadok v nej tak dôsledne a neochvejne, až som celú rodinu postupne vyvraždila. Nebolo pritom celkom jasné, či k tomu došlo úmyselne alebo akýmsi nedopatrením, omylom. Naposledy som skúšala v pražskom Divadle na Vinohradoch tiež pomerne svojráznu postavu – excentrickú osemdesiatročnú slobodomyseľnú ženu, ktorá dostáva svojimi nápadmi okolie do údivu a šoku. Súčasne však stelesňuje dobrosrdečnosť, toleranciu a lásku k životu. Hra sa volá Harold a Maude.

Divoké včely, lebo som sa spoznala s režisérom Bohdanom Slámom. Bol vtedy čerstvým absolventom réžie na FAMU. Divoké včely mali byť jeho prvým celovečerným filmom, dovtedy sme sa osobne nepoznali. Platilo to aj pre ostatných členov štábu. Keď som si však prečítala Bohdanov scenár, bola som nadšená. Dlho som v rukách nemala taký hlboký a pútavo napísaný text. Hoci som išla do spolupráce s vtedy pre mňa neznámymi mladými ľuďmi, cítila som, že ma to bude baviť. Od úspechu filmu Divoké včely som začala dostávať v Česku viac príležitostí než na Slovensku.

Baba z ľadu. A nie pre otužovanie. Plávanie v ľadovej vode sa dá natrénovať. Ak človek len trochu chce alebo má motiváciu, dokáže to. Napokon sama som toho príkladom. Ešte rok pred nakrúcaním nebolo na našom území väčšieho zimomravca, ako som bola ja. Najväčšia herecká výzva však spočíva v tom, aby diváci hercovi uverili, aby pôsobil ľudsky a autenticky.

Vlani na jeseň som si dala prestávku, lebo som po prekonaní ochorenia Covid-19 nestihla začiatok otužileckej sezóny. Pokračovala som však v otužovaní aspoň doma – studenými sprchami.

Pekne v bezpečí, zatvorený v skrinke, aby sa naň neprášilo. Môže si tam debatovať s levom za Divoké včely.

Bolo to veľmi nepríjemné. Dúfam, že na celé obdobie aj všetky minulé či budúce vlny čo najskôr zabudnem. A že sa hádam blíži čas, keď už ľudia budú diskutovať či polemizovať o príjemnejších a veselších témach.

Určite nie naučiť sa a pamätať si text. Najťažšie je, keď zrazu o herca nie je záujem. Herec bez práce trpí. Keď zmizne divákom aj divadelnej či filmárskej komunite z očí, zrazu sa naňho začne zabúdať. Často je to veľmi nespravodlivé a kruté. Vôbec to nemusí súvisieť s hereckými kvalitami, jednoducho nenastane tá správna súhra okolností, náhod a šťastia. Vtedy sa herectvo stáva veľmi krutou profesiou.

Od začiatku som v divadle spievala, no vždy iba v rámci inscenácie. I keď som ako dieťa chodila do hudobnej školy, konkrétne na klavír, nikdy som nemala ambíciu stať sa speváčkou. K šansónom som však vždy inklinovala, pretože mi záležalo na kvalite textu. Je to vlastne taká malá spievaná dráma. Naplno som sa mu začala venovať, až keď dnes už nebohý režisér Jozef Bednárik vymyslel pred rokmi šansónový klub. Odvtedy mám v repertoári skoro desiatku nádherných a ťažkých šansónov. Dokonca som mala tú česť zaspievať dva z nich na koncerte na počesť 88. narodenín Hany Hegerovej.

Jednoducho nás stále baví byť spolu. Neviem, či na tom máme nejakú špeciálnu zásluhu alebo je to kombinácia náhody a šťastia. Vždy nám pomáhal spoločný zmysel pre humor – dokázali sme sa smiať na rovnakých veciach, často aj sami zo seba. Humor je oslobodzujúci a očisťujúci. Nikdy nás nebavilo spolu súťažiť, kto je lepší, úspešnejší či dokonalejší. Nesnažili sme sa toho druhého v niečom tromfnúť, prerobiť či pristihnúť, že niečo robí zle. Ak sme sa niekedy v niečom nezhodli alebo pohádali, nikdy sme nevydržali dlho sa na seba mračiť. A to je, myslím si, veľmi jednoduchý recept na spolužitie dvoch ľudí.

V súčasnosti síce trávim v Prahe a celkovo v Česku väčšinu dní v roku, no stále nemám pocit, že by som sa tam presťahovala. Keď sa presúvam do Prahy, teším sa na obľúbené miesta, milé kaviarničky, priateľov a kolegov. Teším sa aj na českých divákov, ktorí sú často nároční, lebo majú obrovský výber divadiel všetkých možných poetík a štýlov. Často ma milo prekvapujú tým, že po predstavení čakajú s pamätníčkom a pýtajú si dnes takú staromódnu vec, akou je podpis. Keď sa presúvam zase opačným smerom, teším sa na Bratislavu, Slovensko, na blízkych a milých ľudí doma.

Všetkým zahraničným hosťom by som určite ukázala krásne drevené artikulárne kostolíky na strednom a východnom Slovensku aj historické centrá miest, ako sú Banská Štiavnica, Bardejov či Levoča. Jeden deň by som s nimi strávila v Košiciach, aby si vychutnali majestátnosť Dómu svätej Alžbety a celého historického námestia. Ukázala by som im citlivo zrenovovanú pôvodnú ľudovú architektúru, napríklad v Osturni, vo Vlkolínci, v Čičmanoch alebo vodné mlyny Oblazy v Kvačianskej doline.

Pri vode. V lese. V prírode. A pritom som založením mestský človek, milujem život v meste. Možno práve preto rada relaxujem v prírode. Napríklad v borovicových lesoch na Záhorí. Moja mama ich milovala, lebo sa narodila v Gajaroch a ako mladá žila v Malackách.

Najviac na mňa zapôsobil New York. Bola som tam iba trikrát, ale hneď som zacítila, že to je mesto, v ktorom by som dokázala žiť. Prekvapilo ma, aký ľudský a prívetivý rozmer možno objaviť v útrobách takého obrovského labyrintu.