Do tejto gruzínskej oblasti sa v zime dostanete len vrtuľníkom

Región Tušetie leží na severovýchode Gruzínska, na južných svahoch Kaukazu. Aj jeho najnižšie položené časti sa nachádzajú v nadmorskej výške približne 1 900 metrov, zatiaľ čo okolité vrcholy dosahujú až 4 490 metrov.

Už samotná cesta do regiónu je dobrodružstvom. Z údolia rieky Stori vedie cez horský priesmyk Abano, ktorého najvyšší bod leží vo výške približne 2 900 metrov. Prejazd 72-kilometrovou horskou trasou trvá aj vozidlom s pohonom všetkých štyroch kolies najmenej štyri hodiny.

Priesmyk býva v závislosti od počasia prejazdný približne od konca mája do začiatku jesene, no ani vtedy nejde o jednoduchú trasu. Úzky a prevažne nespevnený úsek vedúci do Omala sa často označuje za jednu z najextrémnejších horských ciest v Európe. Na viacerých miestach vedie popri strmých zrázoch bez zvodidiel a prejazd môžu skomplikovať padajúce skaly či zosuvy pôdy.

Centrom regiónu je už spomínané Omalo, ktoré je dobrým východiskovým bodom na objavovanie okolia. Nad dedinou sa týči pevnosť Keselo a v okolí sa dodnes zachovali niekoľko storočí staré obytné domy a obranné veže postavené z bridlice. Dartlo pôsobí takmer ako múzeum pod holým nebom, zatiaľ čo Shenako a Diklo si zachovali výrazný charakter tradičných horských dedín.

Nezvyčajný príbeh sa spája s najvyššie položenou dedinou regiónu, Bochorna. Podľa gruzínskeho úradu pre cestovný ruch v nej dnes celoročne žije jediný človek – miestny lekár Irakli Khvedaguridze.

Krajinu Tušetie tvoria alpské lúky, brezové a borovicové lesy aj vysokohorské oblasti, v ktorých žijú vlci, medvede hnedé, rysy, srny či viaceré druhy horských kôz. Veľká časť regiónu je chránená a z niekoľkých stoviek druhov rastlín je takmer 230 endemických pre Kaukaz, takže sa prirodzene nevyskytujú nikde inde na svete.

Práve izolovanosť dodáva Tušetiu jeho výnimočný charakter. Keďže do mnohých miest nevedú cesty, dodnes sa k nim dá dostať najmä pešo alebo na koni.