Phuket z druhej strany siete

Keď mi v Slovnafte oznámili, že budem súčasťou výpravy Slovenskej volejbalovej reprezentácie na majstrovstvách sveta žien v Thajsku, vedel som, že ma čaká niečo výnimočné. Ako tímový fotograf a videomaker som mal za úlohu dokumentovať cestu našich reprezentantiek – od tréningov cez zápasy až po zákulisné momenty, ktoré sa bežne neukazujú. Ale popri práci som mal možnosť zažiť Phuket tak trochu inak – cez večerné túlanie mestom, rozhovory s miestnymi, vône pouličného jedla a pokojné chvíle na pláži.

Phuket bol jedným z centier majstrovstiev sveta a mesto tým doslova žilo. Každý deň bol nabitý energiou – fanúšikovia z rôznych krajín, transparenty, vlajky, spev, tanec. Atmosféra bola elektrizujúca. Ľudia vítali tímy pri príchode na štadión s takou vrúcnosťou, že som mal chvíľami pocit, že sme na olympiáde.

Najviac som si to užíval s našou reprezentáciou. Fotoaparát mi umožnil byť nenápadným pozorovateľom aj aktívnym účastníkom. Po zápasoch sa to ešte vystupňovalo – fanúšikovia doslova šaleli. Fotili sa s hráčkami, pýtali podpisy, rozdávali drobné darčeky. A naše baby sa im odvďačili – po poslednom zápase rozdávali dresy, tričká, podpisové karty. Bolo to spontánne, úprimné a krásne.

Keď som mal prácu hotovú, najradšej som sa večer vybral do Phuket Old Townu. V nezápasové dni som si doprial túlanie uličkami, ktoré dýchajú históriou. Architektúra je tu fascinujúca – budovy v sino-portugalskom štýle, pastelové farby, zdobené fasády, staré drevené okenice. Každý dom má svoj charakter, svoju dušu.

Ulice sú plné streetartu – od malých nálepiek až po obrovské nástenné maľby. Niektoré sú vtipné, iné poetické, ďalšie politické. A medzi tým všetkým sa prechádzajú mačky a psy, ktoré akoby patrili k tejto scenérii. Nie sú rušivé, sú súčasťou atmosféry samotného mesta.

V meste bolo cítiť aj duchovný život. Pred domami boli malé oltáriky s vonnými tyčinkami a sochami božstiev. Tento náboženský prvok bol tak prirodzene všadeprítomný, že som mal pocit, akoby celé mesto dýchalo/žilo akousi pokorou. A potom tu boli ľudia – usmiaty, pokojní, priateľskí. Stačilo sa zastaviť na ovocie a predavač vám už rozprával, aké sladké mango majú dnes v ponuke. Mesto má rytmus, ktorý sa nedá opísať – treba ho zažiť.

Jedno z miest, ktoré ma najviac oslovilo, bol chrám Wat Chalong, oficiálne známy ako Wat Chaiyathararam, nachádzajúci sa približne 9 kilometrov od mesta Phuket. Ide o akési duchovné srdce ostrova a predstavuje jednu z najvýznamnejších náboženských pamiatok Thajska. Chrám bol postavený začiatkom 19. storočia okolo roku 1837 a z jednoduchého kláštora sa vyvinul veľkolepý komplex. Dnes sa jedná o najväčší a najnavštevovanejší budhistický chrám na ostrove.

Navštívil som ho pred zápasom, keď som mal chvíľu voľna. Zlaté sochy, vôňa kadidla, modlitby. Vystúpil som aj na najvyššiu terasu chedi, známej ako Phra Mahathat Chedi, odkiaľ som videl celý areál – palmy, strechy, ľudí v tichom rozjímaní. Táto trojposchodová pagoda je stredobodom chrámového komplexu a ukrýva jednu z najcennejších budhistických relikvií – fragment Budhovej kosti, ktorý srílanská vláda darovala kráľovi Ramovi IX. v roku 1999 ako prejav úcty pri príležitosti jeho 72. narodenín. 

Bol to kontrast k hlučnému štadiónu, ale zároveň niečo, čo mi pomohlo nájsť rovnováhu. Chrám nebol len turistickou atrakciou – bol živým miestom, kde sa miestni modlili, prinášali obety, zapaľovali sviečky. Cítil som rešpekt, pokoru, pokoj. A to všetko som sa snažil zachytiť aj cez objektív.

V utorok, deň pred posledným zápasom našej reprezentácie, som sa rozhodol využiť voľné dopoludnie na krátky výlet mimo športového ruchu. Bola mi odporučená pláž Ao Yon — miesto, ktoré sa spomínalo ako tichý úkryt, kam sa oplatí zájsť, ak človek hľadá pokoj a trochu priestoru pre seba.

Na mieste ma privítal jemný piesok, pokojné more a atmosféra, ktorá bola úplne iná než na rušných plážach. Žiadne davy, len zopár miestnych obyvateľov a stánky s čerstvým ovocím, ktoré v horúčave výborne osviežilo. Mango, ananás, dragon fruit — všetko sladké, šťavnaté a podávané s úsmevom.

Prvý večer som si objednal niečo, čo som si myslel, že bude klasika – vyprážané kuracie. Ukázalo sa, že to boli kuracie šľachy. Nebol to úplne ideálny začiatok. Ale potom som objavil reštauráciu 1000009 Thai Noodles – a tam sa všetko zmenilo.

Už zvonku ma zaujala – čistá, moderná, ale s thajským šarmom. Vo vnútri príjemné prostredie, super personál, bohatý výber a ceny, ktoré potešia aj cestovateľa s obmedzeným rozpočtom. A jedlo? Chuť, vôňa, výzor 10 z 10. Každý tanier bol ako umelecké dielo. Vrátil som sa tam viackrát a zakaždým som odchádzal spokojný.

Okrem toho som si zamiloval lokálne ovocie. V malých obchodíkoch som kupoval mango, banány, liči– čerstvé, sladké, voňavé. Predavači mi často dali ochutnať, poradili, čo je práve v sezóne. Ovocie tu nie je len jedlo – je to zážitok.

Táto cesta bola viac než len pracovná misia. Bola to kombinácia športu, kultúry, jedla, duchovna a oddychu. Vďaka Slovnaftu som mohol byť súčasťou niečoho veľkého – a zároveň objaviť miesta, ktoré mi navždy zostanú v pamäti.

Phuket nie je len o plážach. Je o ľuďoch, o farbách, o vôňach, o emóciách. A ja som mal tú česť to všetko zachytiť – cez objektív, ale aj cez vlastné oči.

Moja cesta na Phuket bola spojením práce, športu a objavovania. Vďaka Slovnaftu som mal možnosť byť priamo pri našej reprezentácii, dokumentovať ich výkony a zároveň spoznať miesto, ktoré ponúka oveľa viac než len pláže.

Od elektrizujúcej atmosféry majstrovstiev, cez večerné prechádzky historickým centrom, až po pokojné chvíle na pláži Ao Yon — každý deň priniesol niečo nové. Phuket mi ukázal, že aj počas pracovnej cesty sa dá zažiť niečo výnimočné, ak si človek nájde čas pozrieť sa okolo seba. A práve tie kontrasty — medzi ruchom štadióna a tichom chrámu, medzi kuracími šľachami a dokonalými rezancami — vytvorili zážitok, na ktorý sa nezabúda.

 Autor: Kristián Kováč / Slovnaft