PAVEL DVOŘÁK: V ŠANGHAJI SA UŽ NESTRATÍ

Tešili sa. Aj obyčajní Číňania to brali ako príležitosť predviesť sa. Tak ako sa svetu prezentovali počas letnej olympiády v Pekingu v roku 2008 alebo počas výstavy Expo o dva roky neskôr v Šanghaji.

Chodil som tam ako sprievodca niekoľkokrát do roka. Ešte počas štúdií som v meste býval asi mesiac. Mám z neho zmiešané pocity – ako hovoria Angličania, je to taký hate love relationship. Mám ho rád, a zároveň ho neznášam. Niektoré veci neviem vystáť.

Pekinských taxikárov. Sú arogantní a snažia sa z človeka vytrieskať peniaze. Je ich veľmi málo a dobre to vedia. Šanghaj je medzinárodná aglomerácia, čo z nej robí trošku sterilné mesto. Peking je nesporne viac čínsky.

Môžu za to filmy s Jackie Chanom. Zamiloval som sa do nich už ako desaťročný. Vždy som si nejaký želal na narodeniny a mám doma kompletnú zbierku. Neskôr som sa chcel učiť čínštinu a kung-fu, čo sa u nás nedalo. Nikde to nebolo. Tak som sa začal venovať aspoň čínštine. Rodičia mi našli súkromnú učiteľku v Bratislave. Keď som išiel na strednú školu, prihlásili ma na kurz na Palisádach, kde sa vtedy čínština vyučovala.

Čínština je ťažká. Taký jazyk sa učíte celý život. Nemyslím si, že ju už ovládam, stále sa len učím.

Učil som sa štyri roky na strednej škole, ale bolo to slabé a šlo to pomaly. Navyše sa mi stále menili spolužiaci, máloktorý vydržal. Keď som nastúpil na vysokú školu, za pol roka sme dobehli to, čo som sa predtým učil štyri roky. Po dvoch rokoch vysokoškolského štúdia som sa v roku 2009 vydal po prvý raz do Číny.

Myslel som si, že to pôjde hneď. Keď som však vystúpil z lietadla, mal som pocit, že nerozumiem ani slovo. Všetci akoby hovorili iným jazykom. Trvalo mi asi dva – tri mesiace, kým som sa trochu rozrozprával. Potom som si našiel kamarátov medzi domácimi, ktorí mi trochu pomohli. Na konci prvého roka som už vedel ako-tak komunikovať. Stále to však bolo slabé.

Asi samota. Ísť do ticha, do lesa, kde niet živej duše. To je niečo, čo sa špeciálne v Šanghaji hľadá ťažko. V najľudnatejšom meste Číny nie som nikdy sám. Ani v parku, ani na lavičke. Hoci je tam pokoj, ľudia sú všade a stále. Ticho ako v budmerickom lese tam nikdy nebude. Mohol by som ísť niekam na juh, ďalej od miest, ale to je tak päť hodín cesty vlakom. Je to ďaleko.

Ale áno, cítim. Dnes som si zabudol doma telefón a rozmýšľal som, či by som sa v Šanghaji dokázal stratiť a nedokázal sa dostať domov. Myslím si, že by sa mi to už nestalo. Ani keby som sa ocitol na mieste, kde som ešte nebol. Šanghaj poznám už celkom dobre.

Vždy som sa snažil Číňanom priblížiť – najviac, ako dokážem. Stať sa súčasťou ich kultúry, krajiny. Aj vďaka mojej manželke, ktorá je Číňankou sa stávam súčasťou Číny.

Iba pár slov.

Mám dve metódy: ísť si zacvičiť do posilňovne, dopriať si trochu športu alebo sa len tak prechádzať uličkami mesta s fotoaparátom. Aj keď nespravím žiadnu fotografiu, nevadí. Jednoducho si mesto užívam.

Príprava videí na Youtube. Je to spojenie fotografie, videa a čínštiny. Mám pocit, že som k tomu smeroval dlhodobo. Rád som tlmočil, rád som sprevádzal, ale nikdy som to nevnímal ako niečo, pri čom chcem zostať. Nebola to konečná destinácia. Len niečo, čím som si musel prejsť.

Momentálne veľmi nefunguje, keďže sú zavreté hranice.

Sú pod väčším spoločenským tlakom. Musia sa viac oháňať, aby uspeli a prežili. Zároveň si to aj viac cenia. Všetko ovplyvňuje obrovská konkurencia. Keď sa u nás človeku nechce robiť, pravdepodobne ho z práce nevyhodia, ak nebude robiť veľké problémy. V Číne čaká na každé miesto ďalších tisíc adeptov.

Čína má nulovú politiku na počet infikovaných. Len čo sa objaví čo len jeden nakazený, okamžite zavedú lockdown pre desiatky tisíc ľudí. Nastane totálna izolácia, kým sa znovu nedostanú na nulu. Máloktorá krajina vo svete si môže dovoliť takú politiku. A Čína za ňu platí obrovskú daň. Hranice boli v podstate dva roky zatvorené, nedalo sa ísť dnu ani von.

Chýba, veľmi rád by som šiel zase na Slovensko. Naposledy som bol doma na Vianoce 2019.