Tiché africké jazero za jedinú noc pripravilo o život viac ako 1 700 ľudí

Jazero Nyos v severozápadnej časti Kamerunu je vulkanické kráterové jazero hlboké takmer 210 metrov. Dlhé roky nič nenasvedčovalo tomu, že sa pod jeho pokojnou hladinou ukrýva smrteľné nebezpečenstvo. Miestni obyvatelia si však už celé generácie odovzdávali znepokojivé legendy o nebezpečných duchoch jazera, ktoré mali prinášať smrť ľuďom žijúcim v jeho blízkosti.

Aj preto si niektorí obyvatelia stavali domy radšej na okolitých svahoch. Úrodná pôda však postupne prilákala do údolia čoraz viac rodín, ktoré sa tu živili poľnohospodárstvom a chovom dobytka.

Podľa niektorých svedectiev bolo v ten augustový večer od jazera počuť zvláštne hučanie, zatiaľ čo iní spomínali bielu hmlu či náhle zosilnenie vetra. Väčšina obyvateľov však žiadne varovné signály nezaznamenala a tak ich katastrofa zastihla úplne nepripravených.

Keď na druhý deň dorazili záchranári, naskytol sa im desivý pohľad. Celé okolie zahalilo nezvyčajné ticho. Ľudia ležali bez známok života vo svojich domoch, na dvoroch aj pri cestách a všade naokolo boli uhynuté kravy, kozy či vtáky. Budovy pritom zostali nepoškodené a nikde neboli viditeľné stopy po požiari ani výbuchu.

Vzhľadom na nezvyčajné okolnosti mohli ľudia spočiatku iba špekulovať o príčine tragédie. Uvažovalo sa o nákazlivej chorobe, úniku jedovatých látok, sopečnej erupcii či dokonca tajnom testovaní zbraní. Výskum však čoskoro ukázal, že katastrofu spôsobil mimoriadne vzácny prírodný jav.

V hlbinách jazera sa počas dlhých rokov nahromadilo obrovské množstvo oxidu uhličitého. Plyn pochádzajúci z vulkanického podložia sa vplyvom vysokého tlaku rozpúšťal vo vode a zostával uväznený v jej spodných vrstvách. Stabilné rozvrstvenie jazera zároveň bránilo tomu, aby sa voda premiešavala a oxid uhličitý postupne unikal do atmosféry.

Čo presne katastrofu spustilo, nie je dodnes jednoznačne objasnené. Vedci uvažujú o viacerých možnostiach vrátane zosuvu pôdy, náhleho ochladenia povrchovej vody či iného narušenia stabilného rozvrstvenia jazera.

Keď sa voda nasýtená oxidom uhličitým začala dostávať z hĺbky smerom k hladine, klesajúci tlak umožnil rozpustenému plynu vytvárať bubliny. Podobne ako po otvorení fľaše sýteného nápoja. Stúpajúce bubliny strhávali nahor ďalšiu vodu bohatú na oxid uhličitý, čím sa spustila prudká reťazová reakcia.

Keďže oxid uhličitý je ťažší ako vzduch, vytvoril pri zemi hustú vrstvu a začal sa šíriť do nižšie položených častí okolitého údolia. Vo vysokej koncentrácii vytlačil kyslík, v dôsledku čoho ľudia a zvieratá strácali vedomie a následne sa udusili. Aj to vysvetľuje, prečo mali obyvatelia vyššie položených oblastí väčšiu šancu prežiť.

Po katastrofe získala voda v jazere červenkasto-hnedý odtieň. Spôsobila ho oxidácia železa obsiahnutého vo vode, ktorá sa pri náhlom premiešaní dostala z hlbších vrstiev k hladine. Nezvyčajné sfarbenie ešte umocnilo desivý obraz jazera Nyos po tragédii.

Nebezpečenstvo však katastrofou nezmizlo. Oxid uhličitý sa v hlbinách jazera naďalej hromadil, preto vedci neskôr nainštalovali špeciálny odplyňovací systém potrubí, ktorý privádza vodu nasýtenú oxidom uhličitým k hladine a umožňuje kontrolované uvoľňovanie plynu do atmosféry.

Tragédia pri jazere Nyos sa dodnes považuje za najtragickejšiu známu limnickú erupciu v histórii. Po tejto udalosti začali vedci venovať zvýšenú pozornosť aj ďalším vulkanickým jazerám, v ktorých sa môžu hromadiť nebezpečné plyny. Medzi najsledovanejšie patrí jazero Kivu na hranici Rwandy a Konžskej demokratickej republiky. V jeho hlbokých vrstvách sa nachádza veľké množstvo rozpusteného oxidu uhličitého aj metánu a preto je jazero predmetom dlhodobého vedeckého monitorovania.

(hamuesgyemant.hu)