Tisícročný vodný systém, ktorý dodnes udržiava pri živote ryžové terasy na Bali

História systému subak siaha až do 9. storočia. Vulkanická pôda na Bali je mimoriadne úrodná, no úspešné pestovanie ryže si vždy vyžadovalo presné a spravodlivé rozdeľovanie vody.

Miestni obyvatelia preto vytvorili komplexný systém, ktorý privádza vodu z horských prameňov a riek cez kanály, tunely a rozvodné zariadenia až na ryžové polia v údoliach a na terasách vybudovaných na horských svahoch.

Subak je však oveľa viac než len technické či inžinierske riešenie. Je založený na spolupráci poľnohospodárov, ktorí spoločne rozhodujú o rozdeľovaní vody tak, aby každý pozemok dostal primerané množstvo.

Na Bali funguje približne 1 200 takýchto vodohospodárskych komunít. Využívanie jedného vodného zdroja zvyčajne koordinuje 50 až 400 poľnohospodárov.

Základom systému subak je filozofia Tri Hita Karana, podľa ktorej harmónia vzniká z rovnováhy troch vzťahov: medzi človekom a prírodou, medzi ľuďmi navzájom a medzi človekom a duchovným svetom.

Voda preto na Bali nie je iba prírodným zdrojom, ale má aj posvätný význam. Jej cestu od horských prameňov a jazier až po ryžové polia lemujú chrámy, pričom poľnohospodári vyjadrujú vďačnosť za úrodu pravidelnými obradmi.

Vodné chrámy slúžia nielen ako náboženské miesta, ale aj ako centrá komunitného rozhodovania. Práve v nich sa totiž prerokúva aj spôsob rozdeľovania vody.

Územie zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO zaberá približne 19 500 hektárov a pozostáva z piatich navzájom prepojených lokalít.

Patrí medzi ne aj jazero Batur a s ním spojený vodný chrám Pura Ulun Danu Batur. Jazero je na Bali uctievané ako duchovný zdroj prameňov a riek ostrova.

Súčasťou chráneného územia je aj povodie rieky Pakerisan, kde funguje najstarší známy zavlažovací systém na Bali, ako aj oblasť Catur Angga Batukaru. O terasovom poľnohospodárstve v tejto oblasti svedčia už nápisy z 10. storočia.

Do svetového dedičstva patrí aj Pura Taman Ayun, jeden z najvýznamnejších kráľovských vodných chrámov na ostrove.

Hodnota systému subak spočíva v tom, že ho netvoria iba ryžové polia. Jeho súčasťou sú aj lesy, kanály, tunely, hrádze, dediny a chrámy – teda všetky prvky, ktoré prepájajú tok vody s komunitným hospodárením.

Kto chce Bali spoznať hlbšie, mal by sa vydať aj mimo pláží a rekreačných stredísk. V posledných rokoch priťahuje čoraz väčšiu pozornosť Astungkara Way, viacdňová pešia trasa, ktorá predstavuje jeden z fascinujúcich príkladov pomalšieho a uvedomelejšieho cestovania po ostrove.

Takmer 120 kilometrov dlhú trasu často označujú ako „balijské El Camino“. Vedie cez ryžové terasy, dediny, lesy aj sopečnú krajinu a návštevníkom umožňuje nadviazať bližší kontakt s miestnymi komunitami a poľnohospodárskym dedičstvom ostrova.

Jedným z hlavných cieľov trasy Astungkara Way je zachovať tradičnú balijskú kultúru pestovania ryže a systém subak. Tie sa ocitli pod silným tlakom v dôsledku zmien vo využívaní pôdy súvisiacich s rozvojom cestovného ruchu, ako aj poľnohospodárstva založeného na používaní chemických prípravkov.

Podľa súhrnu výskumu organizácie Transnational Institute z roku 2018 stratilo Bali za predchádzajúcich 25 rokov takmer 25 percent svojich poľnohospodárskych plôch.

Dôležitým cieľom iniciatívy je aj oživenie prístupu nazývaného tumpang sari, teda zmiešaného pestovania. Tento tradičný model vníma ryžové polia ako komplexný živý systém, v ktorom popri rastlinách zohrávajú významnú úlohu aj ryby, úhory a kačice.

Tieto živočíchy môžu prirodzeným spôsobom pomáhať obmedzovať burinu a škodcov, podporovať kolobeh živín a obnovovať ekologickú rovnováhu ryžových polí.

Organizácia Astungkara Way sa prostredníctvom vzdelávacích programov a iniciatív pre mladých ľudí usiluje aj o to, aby sa regeneratívne poľnohospodárstvo opäť stalo atraktívnou a životaschopnou profesijnou voľbou pre budúce generácie.

(Indonesia Travel, Adventure, Renature)