Margaux Bortoluzzi: Žijem tancom

Hľadala som si prácu, oslovila som aj bratislavské Slovenské národne divadlo (SND) a mala som šťastie. Mali v baletnom súbore miesto a ponúkli mi kontrakt, ktorý mi vyhovoval. A tak sme sa dohodli.

Rozhodlo o tom viacero faktorov, páčil sa mi repertoár aj pestrosť programovej ponuky Baletu SND. A Bratislavu vnímam ako mesto s ľudským rozmerom, dostatkom možnosti na zábavu a voľný čas a zároveň stále zaujímavú metropolu s veľkou historickou hodnotou aj modernými časťami. A, priznám sa, bola som aj zvedavá. Rada objavujem nove mesta, kraje, tradície, jazyky.

Čajkovského Labutie jazero. Je to jedno z najkrajších a najemotívnejších baletných predstavení vôbec. Nečudujem sa, že ho ma SND stále v programovej ponuke, lebo ten balet sa len tak nezunuje. Hudba, choreografia aj scénografia majú stále čo povedať, majú stále veľkú silu. Navyše, Labutie jazero láka divákov, čo je skvelé.

Ani nie, pre baletku je to bežná vec. Vždy som túžila cestovať, objavovať nové krajiny, spoznávať nových ľudí. Spočiatku bol problémom jazyk, ale hneď som sa začala učiť po slovensky. Aj vďaka rozhovorom s priateľmi som začala viac rozumieť.

Cítim sa tu vyrovnane, pokojne. Veľa som sa tu naučila, veľa nového poobjavovala, dostala kopec užitočných rad, ktorými som si zaplnila srdce. Hoci domov znamená pre každého niečo iné, Slovensko je dnes mojim druhým domovom.

Predstavenia, ktoré sme odohrali, si slovenskí diváci užívali. Boli balety, po ktorých som cítila dojatie, silné emócie. Publikum uznanlivo aplaudovalo. Niektoré aplauzy boli naozaj emotívne a energické.

Labutie jazero, o ktorom som už hovorila. Ale imponuje mi aj Korzár (autorom hudby je francúzsky skladateľ Adolphe Charles Adam, pozn. red.). Špeciálnym predstavením je pre mňa aj komorná opera Grigorija Frida Dennik Anny Frankovej. O réžiu sa postaral Marek Mokoš, choreografiu mala pod palcom Nikoleta Rafaelisova. Tancujem tam sólo part. Je to emotívne dielo a sústreďuje sa na myšlienky, ktoré sa tancom až tak bežne neznázorňujú. O to viac je to cenné a pre mňa jedinečné.

Nie je to ľahké. Kontakt s divákom nám všetkým chýba. Máme šťastie, že môžeme aspoň trénovať, mať skúšky. Za normálnych okolností máme ráno hodinu a štvrť tréning a neskôr skúšku. Ak sa však blíži predstavenie, všetko sa časuje tak, aby bol výsledok dokonalý.

Keď som začala balet študovať, naplno ma pohltil. Zistila som, že tanec je niečo, čo sa ma vnútorne bytostne dotýka. Stále nemôžem uveriť, že mi osud umožnil živiť sa tancom. Tým, čo tak milujem.

Emócie, ich variabilita. Možnosť predviesť tancom širokú škálu pocitov. Ja tancom žijem. Tiež sa mi páči previazanosť tanca s kultúrnym odkazom, históriou. Aj profesia baletky sa postupne mení a je úžasné sledovať ten prerod.

V bežnom režime iba zriedka. Režim baletky je tvrdý. Telo sa musí medzi jednotlivými tréningami a skúškami dostatočne regenerovať. Keď sa však veľmi posnažím, tak si nejaký čas nájdem.

Stále sa cítim ako Európanka. Najmä vďaka rodičom, ktorí ma povzbudzovali v cestovaní a v štúdiách v rôznych krajinách.

V časoch pandémie sa veľmi ťažko plánuje. Neviem, kde neskôr zakotvím. Malo by to byť ekologické mesto s dobrými ľuďmi, podporujúce lokálnu výrobu a miestnych podnikateľov. Mesto, ktoré dokáže fungovať udržateľným spôsobom života a má ľudskú politiku ku všetkým: od najmladších po najstarších. A ešte by bolo fajn, keby malo blízko k prírode, ideálne aj k moru.

Viem, ale kde napokon skončím, teraz netuším. Nechám sa prekvapiť.