Tri technické vynálezy na Slovensku, ktoré predbehli svoju dobu

Niekedy vyjde technické riešenie tak dokonale, že ho nikto nepotrebuje. Inokedy zase príde príliš skoro — keď ho treba, niet peňazí, a keď sú peniaze, niet dôvodu. Tieto tri slovenské miesta spája práve to: každé z nich bolo vo svojej dobe geniálne. A každé skončilo skôr, než si stihlo nájsť svoju chvíľu.

V doline Rakytovo pri Dolnom Harmanci stojí drevená konštrukcia dlhá 2 450 metrov, postavená pravdepodobne v 19. storočí, a celá bez jediného kovového spoja. Žiadne klince, žiadne skrutky, žiadne železné svorky — len smrek a jedľa, poskladané do koryta, ktorým sa z neprístupných lesov splavovalo drevo priamo do Banskej Bystrice.

Systém fungoval takto: celý rok sa pri pni hromadila metrovica, nasekaná na kúsky. Keď na jar stúpla voda v potoku, robotníci hodili prvé poleno do žľabu. Za ním ďalšie. Pozdĺž celej trasy stáli hliadky — varty — ktoré dohliadali na plynulý pohyb. V ústí žľabu čakalo improvizované jazierko, kde sa drevo zachytávalo háčikmi na dlhých tyčiach. Denne takto prešlo korytom 150 priestorových metrov dreva, pri práci sa vystriedalo 40 až 80 ľudí. Bez jediného kamiónového motora.

Žľab v roku 2000 vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku — ako posledný zachovaný a funkčný drevený žľab na splavovanie dreva v celej Európe. Každú jar ho Mestské lesy Banská Bystrica slávnostne spustia: drevorubačské raňajky, ukážka splavovania a stovky ľudí, ktorým trvá chvíľu, kým pochopia, ako elegantné to celé je. Spolu s žľabom je na trase aj budova Malej vodnej elektrárne Boboty s pôvodnými turbínami.

Prístup je nenáročný: od Mestských lesov Banská Bystrica v Dolnom Harmanci vedie priama parkovacia plocha a žltý náučný chodník. Od parkoviska pri Harmaneckej jaskyni je to asi 30 minút pešo po pohodlnom lesnom chodníku — miestami zamokrenom, takže so sebou zbaľte pevnú obuv.

V obci Vlachovo v Rožňavskom okrese stojí kamenná stavba, ktorá v 19. storočí nepôsobila rovnako ako dnes — bola to chladnička. Nie metaforicky: gróf Karol III. Andrássy tu dal vybudovať ľadovňu, kde sa z rybníkov v zime nasekali ľadové kryhy, uložili na piliny a slamu a udržali mäso z poľovačiek čerstvé celý rok. Ľad vydržal od zimy do zimy. Systém fungoval spoľahlivo desaťročia.

Zaujímavejšia ako samotná funkcia je však architektúra. Stavitelia sa inšpirovali egyptskými pyramídami — vtedy módnym vzorom, odkedy Napoleon priniesol z egyptského ťaženia do európskeho povedomia obraz sfingy a hrobky. Ľadovňa má pyramídovú strechu, chodby vytesané do skalného svahu, vstupy orámované klasicistickým empírom. Pred vstupom stáli štyri kamenné sfingy. Nezachovali sa — sú viditeľné len na oleji, ktorý namaľoval gróf Emanuel Andrássy okolo roku 1840, dnes vystavenom v kaštieli Betliar.

Ľadovňa je celoročne voľne prístupná a vstup je zadarmo. Parkovanie priamo pri kaštieli v obci. Od kaštieľa k ľadovni je to asi 10 minút pešo — cez rybníky, po nefunkčnej železničnej trati, cez most nad Slanou. Samotná technológia sa stala zbytočnou v momente, keď sa objavili elektrické chladničky. Fungovať prestala, ale stáť neprestala — a tak si ju môžeš pozrieť.

Kým ste v oblasti: v susednej Nižnej Slanej stojí Huta Etelka, 11-metrová vysoká pec z roku 1867, ktorú dal rovnaký Andrássy (tentokrát syn Emanuel, prezývaný železný gróf) pomenovať po svojej matke. Pec bola v prevádzke do roku 1907, dnes ju rekonštruuje nezisková organizácia Barbora. Zvonka je voľne prístupná a je to jedna z najkrajších industriálnych ruín na Slovensku.

2. novembra 1938 podpísali v Belvederi vo Viedni arbitrážnu dohodu, ktorá odstrihla od Slovenska veľkú časť južného Gemera. S ním odišli aj časti železníc — a gemerské obce zostali navzájom odstrihnuté. Riešením mali byť takzvané Gemerské spojky: séria nových tratí, ktoré mali prepojiť existujúcu sieť. Začalo sa stavať v roku 1940.

Stavba bola obrovská. V teréne plnom výškových rozdielov vyrástli tunely, viadukty, násypy — celá infraštruktúra pre sieť, ktorá mala existovať. Tunel pod Homôľkou pri Slavošovciach sa razil od roku 1941, prerazený bol v apríli 1944. Bol dlhý 2 401 metrov, mal tvar písmena S, portál z ručne tesaných žulových kvádrov — niektoré ťažili až 200 kilogramov. Kamenári z Kremnice ich opracovávali v čase, keď inde ľudia umierali vo vojne.

Koľaje nikdy nepoložili. Pred ich dokončením vypuklo Slovenské národné povstanie, stavba sa zastavila. Po vojne Viedenská arbitráž stratila platnosť a Slovensko dostalo územia späť. Gemerské spojky stratili zmysel ešte pred tým, než by prvý vlak vôbec mohol vyraziť. Tunel zostal prázdny.

Dnes cez neho vedie cyklotrasa. Slavošovský tunel je so svojimi 2 401 metrami jedným z najdlhších cyklotunelov v Európe a tretím najdlhším na svete. Je voľne priechodný pešo aj na bicykli, zadarmo a celoročne. Na slavošovskej strane čaká oddychový areál s ohniskom a prístreškami, venovaný rozprávkam Pavla Dobšinského. Pár kilometrov odtiaľ stojí Koprášsky viadukt — 230 metrov dlhý klenutý železobetónový oblúk vo výške 38 metrov nad údolím, za ktorým nasleduje Koprášsky tunel (245 m), tiež priechodný.

Na prehliadku celého Slavošovského tunela treba čelovku, náhradné svetlo, teplé oblečenie a nepremokavú obuv. Vo vnútri je tma, vlhko a teplota okolo 8 °C. Trvá to asi dve hodiny tam a späť. Treba počítať s tým, že stredom tunela tečie odtokový kanál.