Amsterdam leží na tekutej bažine a drevených koloch. Ako to, že sa jeho budovy nezrútia? (video)

Kráčate popri grachte Herengracht, cítite vlhký vzduch ťahajúci z kanála a obdivujete úzke tehlové fasády obchodníckych domov zo sedemnásteho storočia. Mnohé z nich sa nakláňajú dopredu alebo do strán. Turisti tento sklon často pripisujú nepresnosti starých murárov či sadaniu omietok. Pravda leží osemnásť metrov pod vašimi nohami, v studenom a tmavom priestore bez svetla. Celé historické centrum holandského hlavného mesta v skutočnosti pláva na tekutej bažine.

Podložie pod Amsterdamom tvorí mimoriadne hrubá vrstva rašeliny a ílu. Ak by ste na ňu položili priamo ťažký kamenný blok, do niekoľkých mesiacov by nenávratne zmizol pod povrchom. Aby holandskí inžinieri dokázali vybudovať prosperujúce obchodné mesto, museli siahnuť po radikálnom a na tú dobu extrémne drahom riešení. Z hustých lesov v Škandinávii a Nemecku nechali po mori priviezť obrovské množstvo masívnych stromov.

Základom každého historického domu v meste sú kmene smrekov a borovíc. Tesári ich zbavili konárov, osekali kôru a pomocou ťažkých kladiek ich vrážali kolmo do zeme. Väčšina tehlových stavieb v centre stojí na dvanásťmetrových kmeňoch ihličnanov, ktoré museli preraziť mäkké vrstvy, až kým sa pevne nezapreli do prvej tvrdej vrstvy piesku. Tento proces vyžadoval hrubú fyzickú silu desiatok robotníkov na jednu jedinú pilótu.

Monumentálny kráľovský palác na námestí Dam poskytuje najextrémnejšiu ukážku tohto staviteľstva. Aby obrovská kamenná stavba vydržala nápor vlastnej váhy a neprepadla sa do podzemia, drží ju v zemi presne 13 659 drevených kolov. 

Vložiť nechránené drevo do vlhkej zeme obvykle znamená jeho rýchly koniec. Mikroorganizmy a huby ho v priebehu niekoľkých rokov rozložia na prach. Holanďania však využili jednoduchý fyzikálny princíp. Na proces hnitia potrebujú mikroorganizmy tri veci: potravu vo forme dreva, vlhkosť a kyslík. Vylúčením tretieho prvku dosiahli takmer dokonalú konzerváciu.

Pilóty zarážali do zeme presne tak hlboko, aby sa ich vrchná časť nachádzala trvalo pod hladinou spodnej vody. Kým sú smrekové kmene úplne ponorené vo vode, k hnilobným hubám sa nedostane kyslík a drevo namiesto rozkladu postupne tvrdne. Chemické procesy v tmavom, anaeróbnom prostredí menia štruktúru buniek, vďaka čomu drevené kmene získajú tvrdosť blížiacu sa betónu.

Dvesto rokov fungoval tento podzemný inžiniersky systém absolútne bezchybne. Súčasné klimatické zmeny a dlhé letné suchá však menia pravidlá hry priamo v centre mesta. Hladina podzemnej vody (grondwaterstand) v niektorých štvrtiach kriticky klesá a ohrozuje stabilitu celých blokov historických budov.

Akonáhle sa voda stiahne a obnaží vrchné metre storočných kmeňov, prísun kyslíka okamžite naštartuje prácu drevokazných húb. Stačí jediné extrémne suché leto a pokles podzemnej vody spustí nezvratný proces rozkladu, ktorý spôsobí prepadnutie rohov budovy. Tento fenomén predstavuje pre mesto finančnú nočnú moru. Výmena zhnitých drevených základov za moderné oceľovo-betónové mikropilóty pod jedným existujúcim domom stojí bežne viac ako stotisíc eur.

• Navštívte múzeum Het Grachtenhuis. Prehliadka ukazuje expanziu mesta v 17. storočí a pomocou detailných modelov vizualizuje ručné zatĺkanie drevených pilót do bahna.
• Sledujte fasády v lokalite Damrak. Rada úzkych domov naklonených priamo nad vodnú hladinu získala prezývku "Tancujúce domy" práve pre drobné posuny podzemných drevených základov.
• Moderné štvrte a umelé ostrovy v prístave IJburg už nestavajú na dreve. Robotníci do zeme vŕtajú obrovské duté pilóty z vysokopevnostného betónu.