Martin je rodákom z Nitry, no vyrastal aj v Košiciach a najmä Bratislave. Už na strednej škole a univerzite hrával basketbal aj v USA, no do draftu NBA sa mu nepodarilo presadiť. Vo svojej športovej kariére zastupoval významné talianske, grécke aj španielske basketbalové tímy. Svoju cestu do NBA však nakoniec predsa našiel cez trénerskú lavičku a dnes je špecialistom na rozvoj hráčov v legendárnom basketbalovom tíme Chicago Bulls.
Ako sa začal písať váš basketbalový príbeh?
Boli sme športovo založená rodina, ocino hral hádzanú, mamina basketbal. Hlavnou inšpirátorkou bola práve mamina. Keď videla, aký je otec dochrámaný z hádzanej, prihlásila ma radšej na basketbal. Iróniou je, že mam pocit, že som po 15 rokoch profesionálneho basketbalu dochrámaný ešte viac ako on (smiech). S basketbalom som začal v klube Matador Bratislava, kde som rástol cez mládežnícke pyramídy. Keď som urobil pohybové skúšky, dostal som sa do basketbalovej triedy na Gymnáziu Hubeného. Po absolvovaní dvoch ročníkov som odišiel do Ameriky.
Kde sa zrodila myšlienka odísť do zámoria?
Môj tréner na strednej škole bol dobrý kamarát s jedným pánom, ktorý sa vo volal Oto Luknič. Keď mal šesť rokov, jeho rodina emigrovala do Minneapolisu. Mal biznis so starožitnosťami a každé leto pricestoval na Slovensko, kde nakupoval kúsky do svojho obchodu. V lete 1995 dostal za úlohu zistiť, či nie je na Slovensku mladý talent, ktorý by bol ochotný prísť do Spojených štátov amerických na strednú školu. Oslovil aj mojich rodičov, šli sme spolu na večeru a o desať dni nato som už sedel v lietadle do Minnesoty.
Začiatky v cudzom meste pre chalana zo strednej školy museli byť ťažké...
To teda boli. Nevedel som po anglicky, čiže som všade chodil so slovníkom v ruke. Vtedy nebol internet či mobily, s kamarátmi zo Slovenska sme si písali listy. To znamenalo čakať na odpoveď aj mesiac. Mnohé večery boli ťažké. Chýbali mi rodina, domov, ale získal som skúsenosti, ktoré by som nevymenil za nič na svete, lebo ma skokovo posunuli ďalej.
Ako ste pokračovali s basketbalom?
Počiatočný plán bol hrať na strednej škole, naučiť sa angličtinu a po dvoch rokoch sa vrátiť domov. Na univerzitný basketbal sa vôbec nepomýšľalo. Nevedeli sme, že existuje taká možnosť. Keď som však dal v prvom zápase na strednej škole 40 bodov, klub v najvyššej divízii, University of Minnesota, mi okamžite ponúkol štipendium. Zaujímalo sa o mňa viacero univerzít, no vtedajší tréner z Iowa State, Tim Floyd, si dal tú prácu, že odletel na dva dni na Slovensko a býval u našich v Bratislave, aby ho spoznali. Ak to meno ľuďom na Slovensku nič nehovorí, tento človek sa neskôr stal hlavným trénerom Chicago Bulls po ére legendárneho Michaela Jordana.
Vaše hráčske kroky viedli z Iowy späť do Európy, konkrétne do Talianska.
Áno, išiel som do draftu NBA, nebol som draftovaný, ale dostal som ponuku na kontrakt z Olympia Milano. Po troch rokoch som sa odtiaľ presunul do Bologne, s ktorou sme získali titul majstrov Talianska. Nasledovali Atény a španielske mesta Bilbao, Madrid, Vittoria a Alicante. Kariéru som ukončil doma v bratislavskom Interi.
Ukončenie kariéry je pre športovca závažná vec. Čo ste si vtedy povedali?
Vždy ma lákalo trénovanie. Aj môj syn Sebastian sa zaľúbil do basketbalu. On bol hlavný dôvod a zároveň prirodzená voľba, prečo som začal s trénovaním mládeže.
Osud vás však nasmeroval späť do Spojených štátov...
S ľuďmi v USA som udržiaval dobre vzťahy. Jeden z nich bol niekdajší asistent nášho trénera z univerzity, ktorý sa počas rokov, keď som ja hral, vypracoval zo skauta až na generálneho manažéra. A on ma zlanáril na vtedy voľnu pozíciu, ktorú v tíme mali, čo bol asistent video koordinátor pre Chicago Bulls. Tak som to zobral, tvrdo som pracoval a posúval sa vyššie.
Aká je vaša súčasná pozícia a čo obnáša?
Foto: Martin Rančík
Moja oficiálna pozícia sa vola Player Development Specialist. Som zodpovedný za individuálny rozvoj hráčov, ako aj za prípravu na súpera, proti ktorému ideme hrať. Analyzujem súperovu hru, silné a slabé stránky každého jedného hráča, štatistiky, útočné aj obranné koncepty tímu. Výsledok nazývaný skaut predložím trénerom na trénerskej porade. Keď ho schvália, vysvetlím všetko hráčom, potom ideme na ihrisko a prejdeme si päť najlepších útočných akcií súpera. Pripravíme sa nielen na obranu, ale aj útok. Analyzujem aj situácie z konca hry, čo je posledných, spravidla rozhodujúcich päť minút zápasu. Skonzultujem to s našim hlavným defenzívnym koordinátorom a spoločne určime, na čo sa sústredíme v koncových fázach hry. Rozdiel medzi výhrou a prehrou v basketbale je veľmi malý, aj jediný bod môže rozhodnúť o vypadnutí alebo postúpení do play-off.
Vyzerá to na veľa práce pred samotným zápasom. Ako prežívate samotný zápas?
Moja úloha počas zápasu je kľúčová v jeho koncových momentoch. Vtedy sa vždy pozerám na rozostavenie hráčov. Podľa neho vieme dať s prvým asistentom trénera, ktorý je zodpovedný za obranu, narýchlo inštrukcie, čo treba urobiť. Počas time-outu si defenzívny tréner zoberie dosku, na ktorú nakreslí, aký typ akcie by sme mohli očakávať. Chalani idú na ihrisko s predstavou, čo a ako budú brániť. To všetko chce, samozrejme, hodiny pozerania filmov a analyzovania záverečných akcii. Keď však viete takýmto spôsobom takpovediac „ukradnúť“ zápas, potom je to super.
Koľký je v popularite basketbal v USA spomedzi všetkých športov?
Ak nie jednotka, tak po americkom futbale hneď druhy najpopulárnejší.
Čím je to dané?
V basketbale je veľa zvratov ako v telenovele. Hra je veľmi dynamická a nechýba v nich akcia. Veľké zvraty sa dejú aj počas jednotlivých zápasov, jednoducho, vždy sa niečo deje a vždy je o čom rozprávať. Je to divácky atraktívny, dynamický šport.
Ako sa vám pracuje s tímom Chicago Bulls?
Doteraz som mal obrovské šťastie na ľudí a tímy, s ktorými som pracoval. Súčasný tréner Billy Donovan a všetci jeho asistenti ťaháme za jeden koniec. Zdieľame medzi sebou všetky informácie, každý odloží bokom ego. A práve táto ľudská stránka ma fascinuje. Základom firemnej kultúry Chicago Bulls, zakotvenej aj v oficiálnych dokumentoch, je „láska a starostlivosť jeden o druhého“. A to napriek vysoko súťaživému prostrediu, čo považujem za úžasné.
Opíšte nám váš bežný pracovný deň.
Foto: Martin Rančík
Moja práca sa delí na sezónu a mimosezónu. Ale nikdy to nie je práca, do ktorej prídete o deviatej a domov sa vraciate o piatej. V sezóne sa snažím byť v kancelárii pred šiestou ráno a často sa stane, že som tam do šiestej – siedmej večer. Tých 82 zápasov, čo je plus-mínus necelých sedem mesiacov, je nezastaviteľný kolobeh. Mimo sezóny sa pracuje na rôznych projektoch, analyzuje sa predchádzajúca sezóna a miesta, v ktorých sa môžeme zlepšiť. Plánujeme útočný koncept, obranu, analyzujeme potenciálnych hráčov do NBA draftu. V strede júla je letná liga NBA v Las Vegas, druha časť júla a august je úplné „piánko“. V septembri sa hráči pomaly začínajú vracať do Chicaga, my s nimi absolvujeme individuálne tréningy, ktoré sa zintenzívňujú, až kým sa v októbri nezačne predsezóna.
Ako si dobíjate baterky v mimosezóne?
Chodím cvičiť, behať alebo na bicykel a snažím sa meditovať, čo mi veľmi pomáha. Veľmi rád regenerujem v ľadovej vani, kde každý deň trávim osem až desať minút. A niekedy si na to, aby som nabral silu, idem jednoducho zdriemnuť. V mimosezóne musím fungovať na dennodennej báze, chcem ďalej rasť. Študujem rôzne útočno-defenzívne schémy a koncepty, pracujem na mojich individuálnych filozofiách. Keď raz budem hlavný tréner, pripravujem si, akú chcem kultúru v tíme, aká je moja trénerská filozofia, ako si predstavujem, že chcem rozvíjať hráčov po individuálnej stránke. V týchto veciach chcem mať jasno. Ak náhodou príde nejaký tím, že majú záujem o pracovný pohovor na pozíciu napríklad hlavného trénera, musím mať presnú predstavu o svojej ceste.
Na ktoré mestá v Európe si radi spomínate?
Bratislava je domov a moje najobľúbenejšie mesto. Hneď za ním nasleduje Viedeň. Chodievali sme do Schönbrunnu, starého mesta alebo Pratru. Viedeň je poruke, dáva priestor nadýchnuť sa a je nádherná. Vždy mi budú blízke Atény, lebo tam sa narodil môj starší syn Sebastian. Miláno mam zas spojené s mojim prvým profesionálnym kontraktom. Madrid je nádherný, v Bilbau zas dodnes žije veľmi veľa blízkych ľudí.
Aký je váš vzťah k jedlu a ku káve?
Mam rad hocijaké jedlo, milujem varenie, dobré víno a určite som kávičkár. Dobré espresso si nikdy nedám ujsť.
Dá sa v USA nájsť skutočne dobré espresso?
Áno, obzvlášť v takom veľkom meste, ako je Chicago. V downtowne mám dve kaviarne, kde robia nenormálne dobré espressá.
Pripravujete si aj slovenskú kuchyňu?
V Minneapolise žije veľká poľská komunita a majú obchod, do ktorého rád chodievam. Najmä preto, že tam majú mletý mak, čo je úplná rarita. A hoci neurobím šúľance, ale také zemiakové gnocchi s makom a poriadne poliate maslom, mám ich veľmi rad. V poľskom obchode zoženiem aj kyslú kapustu a dokonca slovenskú klobásu, čiže môžem si urobiť aj kapustnicu. Čo mi napríklad chyba, je dobrá kačka s červenou kapustou od mamy.
Aký je váš vzťah k autám?
Auto je pre mňa úžitkovou vecou, ktorá ma presunie z bodu A do bodu B. Spomedzi značiek mám však napríklad rad značku Audi, ich auta sa mi páčia zvonku aj zvnútra.