Vica Kerekes sa narodila v roku 1981 vo Fiľakove. Vyštudovala VŠMU v Bratislave a účinkovala vo viac než 80 slovenských, českých, maďarských, nemeckých, rakúskych a amerických filmoch a seriáloch. Najnovšie sa objavila vo filmoch Slúžka a Bežné selhání. Už ako dieťa pomáhala ľuďom vo svojom okolí a aj dnes pomáha mladým ľuďom v kurzoch herectva. Maďarka so slovenskými a maďarskými koreňmi nemá rada nezdravý nacionalizmus a tvrdí, že by sme si v Európe mali zachovať rôznorodosť kultúr a zvykov.
Aký je váš vzťah k Fiľakovu a aké naň máte spomienky?
Zvykla som hovoriť, že Fiľakovo je stred môjho vesmíru. Tam sa všetko začalo a ja verím na to, že nie je náhoda, kde sa narodíme a odkiaľ pochádzame. Ja som sa narodila do maďarskej menšiny Československa a často rozoberám, čo je moje poslanie a čo tým môžem ľuďom odovzdať. Veľa ľudí sa ma pýta, či by som nešla do Ameriky, no ja mám v tomto ohľade v sebe úplný pokoj. Dáva mi zmysel, že som sa narodila práve tu.
Ktoré sú obľúbené miesta vo Fiľakove?
Foto: ARTS ILLUSTRATED VIDEOS
Je tam veľký hrad, kam chodí veľa ľudí, najmä z Maďarska. Keď som však vo Fiľakove ja, nechodím nikam. Máme tam rodinný dom a už od mala som sa tam túlala po okolí. Chodila som sa bicyklovať, do poľa. Dnes je až nepredstaviteľné, že sme žili takto slobodne a mohli sme ako deti objavovať svet okolo nás. Ale som veľmi šťastná, že som sa narodila v dobe, kedy ešte takáto sloboda existovala.
Aké ste boli dieťa?
Moja mama hovorila, že so mnou neboli žiadne problémy, tak jej musím veriť (smiech). Dokonca som nemala ani výkyvy počas puberty. Bola som slobodomyseľná a rada som robila veci, ktoré som si vymyslela ja. Mama mi hovorila, že som „aňulka“, čo je niečo ako babka. Ale v zmysle tej dobrosrdečnej, ktorá žije v lese a pomáha každému. A dodnes ma tak volá, lebo od mala som pomáhala ľuďom v mojom okolí a vždy som ich počúvala.
Ste skôr introvert, alebo extrovert?
Moje povolanie si vyžaduje byť otvorená, extrovertnejšia. Ale ja som rada sama. Nie som rada stredobodom pozornosti. Radšej sledujem druhých, čo sa okolo mňa deje. Pozornosti mám dosť, keď hrám.
Vaše slovensko-maďarsko-české fungovanie a pôvod vám musí sťažovať definíciu toho, kým ste. Cítite potrebu definovať svoju národnosť, svoj pôvod, alebo ste prototypom Stredoeurópanky?
Mám slovenskú krv a pociťujem ju so všetkým čo k tomu patrí. Som ale zároveň Maďarka, no zas trochu iná, než Maďari žijúci v Maďarsku. Veľmi dlho som to riešila. Som menšina, tak som bola potichučky, že či mám právo tu byť, nevedela som to v sebe rozlúsknuť. Ale tak Slováci ako i Maďari – všetci máme právu tu byť. Nemám rada nezdravý nacionalizmus. Mali by sme si zachovať rôznorodosť kultúr a zvykov a jedinečnosť našej histórie a bez nútenia čohokoľvek sa len inšpirovať a otvárať si navzájom mysle. Hrozbou nášho sveta je, keď niekto prezentuje svoj národ povýšene nad ostatných. Pre mňa je najdôležitejšie, že som Európanka.
Ako vám idú kurzy herectva, ktoré vediete?
Mám to ozaj rada. Je úžasné sledovať, ako sa ľudia otvárajú, keď zažijú niečo, čo o sebe alebo o tejto profesii doteraz nevedeli. Neverím na to, že môžete jednoducho vytrhnúť herca z prostredia a poslať ho učiť druhých. Ja som celú metodiku nastavila inak a spätná väzba ma uisťuje, že to robím dobre.
Ako oddychujete a čo vám dobíja energiu?
Byť v tichu, byť sama – to mi dáva energiu. Keď mám po natáčaní a intenzívnom období práce, tak sa mi nechce nikam ísť. Na pár dní sa rada zavriem doma, čítam, počúvam podcasty a rozhovory. A potom tu je príroda, ktorá ma čistí. Musím zo seba pustiť emocionálny ruch, ktorý sa na človeka nalepí a aj postavu, ktorú som hrala, aby som mohla ďalej fungovať.
Pre Českú televíziu ste nedávno natočili cestopisný seriál Karavanom po Maďarsku. Aká to bola skúsenosť a zostali vám z toho putovania nejaké miesta, ktoré vám utkveli v pamäti?
Foto: Česká televize / Pavel Šíma
Sama som sa o Maďarsku veľa naučila. O navštívených miestach som veľa počula, ale až teraz si môžem túto krajinu odfajknúť ako precestovanú. A v pamäti ostalo veľa miest. Mňa ťahajú miesta niečím iným, než len pamiatkami alebo architektúrou. Ja som úplný opak prototypu ázijského turistu, ktorý všetko fotí a nič nestíha. Ja idem cez zážitky a gastronómiu. Samozrejme u mnohých budov si aj ja poviem „wow“, ale nejaké hlbšie štúdium o budovách ma neláka.
Čo na cestovaní neobľubujete?
Miesta plné budov, ľudí, nákupných centier – to všetko je pre mňa jeden veľký chaos. Tak na mňa pôsobila Kalifornia, Florida, alebo Hong Kong. Všeobecne napríklad nenávidím teplo. To bolo na tom karavane to najťažšie, lebo sa točilo uprostred veľmi teplého leta. A k tomu som musela skočiť do horúcej termálnej vody. Ale aj keď niečo vyslovene nemám rada, tak to vyskúšam. A po tom, čo som v maďarských termálnych kúpeľoch nebola 20 rokov, som nakoniec zistila, že to nie je až také zlé. Od tej doby tam pravidelne chodím – a má to svoje čaro.
Ktoré termálne kúpele v Budapešti odporúčate?
Kto tu ešte nebol, musí absolvovať tie klasické a najznámejšie. Ja viem, že tam je strašne veľa ľudí, ale tá architektúra je fantastická a musíte ju vidieť. To platí tak pre Gellért, ako aj Széchenyi. Ale keď to už máte odškrtnuté, ja som objavila malé miesto, ktoré sa volá Dandár Gyógyfürdő. Je to tam menšie, krásne a nie je tam veľa ľudí.
Čo vy a jedlo, aká kuchyňa lahodí vašim chuťovým bunkám?
V jedle si nepotrpím na exotiku, nerada experimentujem. Mám rada slovenské halušky, plnenú kapustu, lečo, paprikáš, guláš - jednoduché veci. A mám veľmi rada mäso, údené veci, klobásu, slaninu. Zachovávam tradíciu regiónu (smiech).
Ste kávičkárka?
Dobrá káva musí byť. To mám od mamky. Veľa sme spolu cestovali vlakom a ona mala vždy so sebou termosku, takú tú klasickú, oranžovú a v nej kávu. A aby som bola súčasťou jej rituálu, vždy mala so sebou kockový cukor, na ktorý kvapla kávu a ja som bola nesmierne šťastná, že som bola do jej rituálu zapojená. Ale tak som sa precukrovala, že dnes si už do kávy cukor nedávam.
Ak si dáte kávu, tak akú?
Ráno si dávam kávu s mliekom, alebo si rada dám cappuccino namiesto dezertu. Ale doma si meliem zrnkovú kávu a varím ju cez moka kávovar - koťogo. Káva je obrad pre všetky zmysly. Počuješ ako sa melie, cítiš jej vôňu, vnímaš jej teplo, a až na záver ju konečne ochutnáš.
Často sa pohybujete medzi Budapešťou, Bratislavou a Prahou. Ako sa presúvate?
To by asi veľa ľudí nedalo. Mám obrovitánsky kufor, batoh, v ruke vešiak s oblečením a presúvam sa vlakom. Ja milujem vlaky. V nich si oddýchnem, mám čas čítať knižky a rozmýšľať nad životom a sebou. Človek má vo vlaku pocit, že život je dynamický, že všetko sa mení. Vlak mi pomáha prekonať, keď som s niečím zaseknutá a neviem sa pohnúť z miesta. Pripomína mi, že hoci môže dnes byť zle, zajtra sa to zmení. A to odporúčam aj ľuďom. Ak ste v živote zaseknutí, vycestujte. Fyzická zmena prostredia pomôže naštartovať zmeny aj vo vnútri vás. A najviac ju vnímate vo vlaku, lebo sa nemusíte sústrediť na šoférovanie. Vo vlaku viete byť viac sami so sebou.