Extrémne odľahlé miesta Zeme: navštívil ich len málokto (video)

Ostrov Tristan da Cunha a jeho jediné osídlené miesto, Edinburgh of the Seven Seas, patria pravidelne medzi najodľahlejšie miesta sveta. Nie je to náhoda – na tento malý ostrov uprostred Atlantiku sa odvážia len tí, ktorí sú ochotní stráviť šesť dní cestou tam a späť.

Dostať sa sem navyše nie je jednoduché. Lode z Kapského Mesta, hlavného mesta Juhoafrickej republiky, vyplávajú iba deväťkrát do roka. Cestu preto treba plánovať s dostatočným predstihom.

Na ostrove žije približne 240 obyvateľov, ktorí si pre svoju izoláciu vyrábajú väčšinu vecí sami. Zvieratá však Tristan da Cunha navštevujú oveľa častejšie. Najmä vtáky – ostrov je domovom albatrosov, tučniakov a rôznych druhov morských vtákov, ktoré tu miestni vídajú prakticky denne.

V Tichom oceáne sa nachádzajú ostrovy, ktoré sú rovnako ťažko dostupné ako Tristan da Cunha. Pitcairnove ostrovy, patriace pod britskú správu, sú prístupné najmä cez Mangarevu pri Tahiti. Odtiaľ premáva špecializovaná loď, ktorá zvládne cestu za dva dni. Ak by ste sa však vydali bežnou dopravou, plavba môže trvať až 8 až 12 dní.

Na ostrove žije iba približne 50 obyvateľov, všetci sú sústredení v jedinom meste – Adamstown. Zaujímavé je, že väčšina z nich sú potomkovia námorníkov zo slávnej vzbury na lodi HMS Bounty. V roku 1789 sa posádka vzbúrila proti kapitánovi, spolu s tahitskými ženami utiekla na Pitcairn a loď spálila, aby ich nikto nemohol nájsť.

Dnes tak niekoľko desiatok ľudí žijúcich v Adamstown pravdepodobne nesie v žilách krv vzbúrencov aj tahitánok, čo robí Pitcairn jedinečným miestom nielen geograficky, ale aj historicky.

Ojmjakon, osada vo východnej Sibíri v Jakutsku, patrí medzi najdrsnejšie a najchladnejšie miesta sveta. Napriek nehostinným podmienkam tu stále žije približne päťsto ľudí.

V tejto ľadovej oblasti môže teplota klesnúť až na –67 °C. Prežiť sa dá len v niekoľkých vrstvách hrubého oblečenia, ktoré musí zakrývať aj tvár.

Dostať sa do Ojmjakonu rozhodne nie je jednoduché. Odvážni cestovatelia musia najprv pricestovať do Jakutska a odtiaľ pokračovať trojdňovou cestou autom. Tú organizujú špeciálne turistické skupiny – samostatne by to bolo ešte náročnejšie.

Trasa vedie po takzvanej Ceste kostí, teda po diaľnici Kolyma, ktorá dostala svoju mrazivú prezývku kvôli temnej histórii. Cestu totiž vybudovali nútení robotníci z gulagov a odhaduje sa, že pri tom zahynulo 250-tisíc až 1 milión ľudí.

Na rozdiel od vyššie spomenutých miest nie je región Darién na hranici Kolumbie a Panamy neprístupný kvôli svojej geografickej polohe. Práve naopak – vzhľadom na svoju strategickú pozíciu by mohol byť aj dnes jedným z kľúčových bodov sveta.

Príroda mu však nenadelila tropické pláže ani majestátne horské masívy, ale husté džungľové močiare, ktoré patria medzi najnebezpečnejšie a najmenej prístupné oblasti planéty.

Prečo? Na jednej strane je takmer nemožné zorientovať sa v nekonečnej džungli a močaristom teréne, na druhej strane väčšina ľudí, ktorí sa pokúsili prejsť cez Darién, prišla o život v dôsledku infekcií, otráv, nehôd či útokov divých zvierat. K tomu sa pridáva extrémne vlhké a daždivé podnebie, ktoré robí už aj obyčajnú chôdzu vyčerpávajúcou skúškou.

Nebezpečenstvo však neprichádza len zo strany prírody. Darién sa vďaka svojej polohe a absencii štátnej kontroly stal útočiskom pašerákov ľudí a drog. Oblasť ovládajú násilné zločinecké skupiny, ktoré kruto zaobchádzajú s migrantmi hľadajúcimi cestu na sever. Len minulý rok tu podľa odhadov zahynulo najmenej 55 ľudí, skutočný počet obetí je však pravdepodobne oveľa vyšší.

Nie je preto prekvapením, že aj napriek strategickej polohe sa tento región nikdy nepodarilo zapojiť do Panamerickej diaľnice, ktorá by spojila Severnú a Južnú Ameriku. Pokusy o výstavbu opakovane stroskotali – či už pre nestabilnú pôdu, alebo pre obrovské environmentálne škody, ktoré by projekt priniesol.

Na záver, po ostrovoch, ľadových krajinách a džungliach, existuje aj miesto, ktoré je ťažko prístupné nie pre mráz, ale pre neznesiteľné horúčavy. Canning Stock Route na západe Austrálie sa tiahne takmer dvetisíc kilometrov cez pustú púštnu krajinu a pôvodne ju v roku 1906 vybudoval zememerač Alfred Canning, aby umožnil presun dobytka medzi severom a juhom krajiny.

Trasa vedúca medzi severným Halls Creek a južným Wiluna neprechádza žiadnou obývanou osadou. To znamená, že kto sa na ňu vydá, musí počítať s úplnou izoláciou – v púšti totiž nefunguje mobilný signál, nenájdete tu servisy, nemocnice ani záchrannú službu.

Hoci Canning so svojimi mužmi na začiatku 20. storočia vyvŕtali 51 studní na zabezpečenie vody, väčšina z nich je dnes nefunkčná. Cestovatelia si preto musia so sebou vziať zásoby tekutín na celé týždne. K tomu treba pripočítať extrémne podnebie: cez deň teploty bežne presahujú 45 °C, zatiaľ čo v noci môžu klesnúť aj pod bod mrazu.

Na absolvovanie celej trasy sú nevyhnutné terénne vozidlá s vysokou nosnosťou, satelitné telefóny, núdzové vysielače a bohaté zásoby náhradných dielov. Väčšine cestovateľov trvá prechod minimálne tri týždne.

Canning Stock Route zároveň prechádza územiami pôvodných kmeňov. Po ceste sa preto nachádzajú posvätné miesta, skalné maľby a vodné zdroje, ktoré majú pre miestnych obrovský kultúrny význam. Návštevníci si preto musia vopred vybaviť povolenie na vstup, aby mohli navštíviť aj domorodé spoločenstvá.