Pod obľúbeným poľským ostrovom vznikali tajné plány jadrového útoku

Pevnostný systém na ostrove Wolin bol dokončený v roku 1939. Tajné budovanie pobrežného opevnenia však bolo v rozpore s obmedzeniami Versaillskej mierovej zmluvy, ktorá po prvej svetovej vojne obmedzovala vojenské možnosti Nemecka. Počas väčšiny druhej svetovej vojny sa komplex nenachádzal v centre bojov a tak slúžil predovšetkým na výcvik námorných delostrelcov.

Situácia sa zmenila na jar 1945, keď batéria ostreľovala postupujúce sovietske a poľské jednotky. Ustupujúce nemecké vojská následne časť diel vyradili z prevádzky, samotný systém bunkrov však zostal z veľkej časti nepoškodený. V máji 1945 oblasť obsadili sovietske jednotky.

Po skončení druhej svetovej vojny nebolo jasné, aké využitie rozsiahly podzemný komplex nájde. Sovietske jednotky z neho odviezli značnú časť kovového vybavenia a ďalších cenných predmetov, pričom mnohé zo zvyšného zariadenia si neskôr odniesli aj miestni obyvatelia.

V 50. rokoch však bunkre dostali nový význam. Poľská armáda v nich zriadila tajné veliteľské stredisko pre prípad vypuknutia tretej svetovej vojny.

Komplex prešiel modernizáciou v roku 1955 a následne aj v roku 1965. Poľská armáda prepojila pôvodne oddelené objekty, vybudovala nové tunely a technické priestory a nainštalovala podzemné čerpadlá na odčerpávanie vody.

Postupne tak vznikol systém s takmer 1,5 kilometra tunelov, pričom celý areál bol rozdelený do piatich bezpečnostných zón. Po dokončení úprav v ňom mohli vojaci zostať celé mesiace bez toho, aby museli vyjsť na povrch. Z niekdajšieho opevnenia sa tak prakticky stalo sebestačné podzemné vojenské mesto.

Scenáre pripravené pre prípad vojenského konfliktu s NATO počítali dokonca aj s obsadením Dánska, pričom komplex na ostrove Wolin mal v takejto operácii slúžiť ako dôležité veliteľské stredisko. Plány vypracované počas studenej vojny zahŕňali aj nasadenie jadrových zbraní proti dánskym a západonemeckým prístavom. Ich cieľom malo byť prelomenie obrany NATO a vytvorenie podmienok na následnú rozsiahlejšiu ofenzívu.

Tieto scenáre sa precvičovali aj počas viacerých vojenských cvičení. Obávaný konflikt medzi Varšavskou zmluvou a NATO však napokon nikdy nevypukol.

Podzemné mesto dnes funguje ako múzeum a návštevníci si ho môžu prezrieť v rámci organizovaných prehliadok. Atmosféru studenej vojny navodzuje už okolie vstupu do komplexu, kde sú medzi stromami rozmiestnené sovietske obrnené vozidlá, vojenské nákladné autá či časti rakiet.

Zaujímavosťou je aj samotný priebeh prehliadky. Návštevníci sa rozdelia do „oddielov“ a sprievodcovia sa počas výkladu vžívajú do úloh vtedajších poľských vojakov. Návšteva tak získava interaktívnejší charakter a odlišuje sa od bežnej prehliadky múzea.

Podzemné priestory aj ich vybavenie sa zachovali v prekvapivo dobrom stave. Návštevníci tu môžu vidieť niekdajšie telefónne ústredne, rádiové stanice, komunikačné zariadenia či radary. Zachovali sa aj spálne, ošetrovňa, jedáleň, kuchyňa a priestory súvisiace so zásobovaním vodou. V strojovni sa dodnes nachádza aj mohutný dieselový motor.

Jednou z najzaujímavejších zastávok prehliadky je operačná miestnosť, v ktorej pôvodné taktické mapy, staré písacie stoly, počítače aj nápadný červený telefón dodnes pripomínajú napätú atmosféru studenej vojny. Práve odtiaľto sa mali v prípade konfliktu koordinovať aj operácie, ktoré počítali s nasadením jadrových zbraní v Škandinávii a západnej Európe.

Na príprave vojenských plánov sa podieľali poľskí aj sovietski velitelia. Medzi nimi bol aj Wojciech Jaruzelski, ktorý sa neskôr stal prezidentom Poľska. Ak by sa tieto scenáre naplnili, konflikt mohol prerásť až do jadrovej vojny v Európe. K tomu však našťastie nikdy nedošlo a z veliteľského centra nevyšiel rozkaz, ktorý by mohol zásadným spôsobom zmeniť ďalší vývoj európskych dejín.

(CNN)