Kedysi tu žili celé generácie, dnes zostali len tri rodiny. Kostol predali za dolár

História Solsgirthu, ktorý leží pri ceste Yellowhead Highway južne od Národného parku Riding Mountain, siaha až do konca 70. rokov 19. storočia. Dedina však pôvodne nestála na mieste, kde sa nachádza dnes. Prví osadníci založili osadu približne desať kilometrov severnejšie a pomenovali ju Toddburn. Vybrali si toto miesto preto, že podľa pôvodných plánov tadiaľ mala viesť železničná trať.

Železničná spoločnosť však napokon vybudovala trať južnejšie, než sa pôvodne počítalo. Obyvatelia sa nechceli vzdať výhod železničného spojenia a tak sa rozhodli presťahovať svoje domy bližšie ku koľajniciam. Na novom mieste vznikla obec, ktorá dostala názov Solsgirth.

V prvej polovici 20. storočia bol Solsgirth ešte rušným poľnohospodárskym centrom. Nachádzala sa tu železničná stanica, niekoľko obchodov so zmiešaným tovarom, škola, pošta, železiarstvo aj rozsiahle obilné sklady. Do dediny pravidelne prichádzali poľnohospodári z okolia, ktorí sem privážali obilie dopestované na úrodných poliach. Solsgirth tak zohrával dôležitú úlohu v hospodárskom živote celého regiónu.

Mimoriadne zaujímavý príbeh sa spája s ukrajinským gréckokatolíckym Kostolom Svätého Ducha, ktorého budova pôvodne slúžila ako jednotriedna škola. Miestna ukrajinská komunita túžila po vlastnom kostole, no na výstavbu novej budovy nemala dostatok financií. Jej členovia preto spojili sily, odkúpili starú školu, naložili ju na podvozok s kolesami a pomocou traktorov ju premiestnili do centra dediny. Charakteristické cibuľovité kupoly, ktoré kostolu dodali typický vzhľad sakrálnej architektúry východného obradu, vytvoril miestny tesár ukrajinského pôvodu Michael Swistun.

Ten bol pritom známy nielen svojou remeselnou zručnosťou, ale aj mimoriadnou fyzickou silou. Už v mladosti vynikal medzi svojimi rovesníkmi a v roku 1923 dokonca podpísal zmluvu so slávnym americkým cirkusom Ringling Bros. and Barnum & Bailey, kde vystupoval pod označením „najsilnejší muž sveta“.

Za úpadkom Solsgirthu stáli podobné príčiny ako v prípade mnohých ďalších osád na severoamerických prériách: modernizácia poľnohospodárstva a postupné vyľudňovanie vidieka. Keď sa nákladná doprava začala presúvať zo železníc na cesty, miestna železničná stanica postupne strácala svoj význam. Mechanizácia poľnohospodárstva zároveň znížila potrebu pracovnej sily na poliach a menšie rodinné farmy postupne nahrádzali veľké poľnohospodárske podniky.

S odchodom obyvateľov začali miznúť aj služby. Postupne zatvorili školu, obchody aj poštu a miestni obyvatelia museli za základnými službami dochádzať do väčších okolitých obcí. Rozhodujúci zlom nastal v roku 2002, keď ukončil prevádzku aj posledný fungujúci hospodársky objekt v dedine – sklad obilia. V tom istom roku sa v oboch miestnych kostoloch konali posledné bohoslužby a následne ich natrvalo zatvorili.

Anglikánsky kostol neskôr predali Regionálnemu múzeu Prairie Mountain za symbolický jeden kanadský dolár, zatiaľ čo ukrajinský gréckokatolícky kostol prešiel do súkromného vlastníctva. Nedostatok pracovných príležitostí prinútil najmä mladších obyvateľov odísť za lepším životom inde. Z kedysi prosperujúcej poľnohospodárskej obce sa tak stala takmer opustená dedina, v ktorej dnes zostali už len tri rodiny.

Niektoré zo starých domov v Solsgirthe dnes takmer úplne pohltila príroda. Budovy sa strácajú za hustými stromami a trávou siahajúcou až po pás. V ich interiéroch však dodnes zostali osobné predmety bývalých obyvateľov, akoby ich majitelia odišli len pred chvíľou. V jednom zo schátraných domov sa návštevníkom naskytne zvláštny pohľad. Na práčke stojí starý televízor, zatiaľ čo na podlahe sa povaľujú zarámované fotografie, kuchynské potreby a ďalšie predmety každodenného života. V inej miestnosti zase leží hromada farebných bejzbalových šiltoviek, ktoré spolu s ostatnými zabudnutými vecami pripomínajú časy, keď bola dedina ešte plná života.

(Daily Mail)