Jazero začalo záhadne miznúť. Mohutný vír stiahol pod hladinu aj lode

Jazero Peigneur v americkom štáte Louisiana je dnes považované za najhlbšie jazero v štáte. Pred rokom 1980 však vyzeralo úplne inak. Bolo to len niekoľko metrov hlboké sladkovodné jazero, ktoré miestni obyvatelia využívali predovšetkým na rybolov a oddych. Okolitá oblasť bola už v tom čase známa rozsiahlymi ložiskami soli. Pod jazerom sa nachádzal mohutný soľný dóm, teda geologický útvar tvorený masou kamennej soli. Spoločnosť Diamond Crystal Salt Company v ňom prevádzkovala rozsiahlu podzemnú baňu so sieťou banských chodieb.

V blízkosti takýchto geologických útvarov sa často nachádzajú aj ložiská ropy a zemného plynu, preto sa o oblasť začal zaujímať aj ropný priemysel. Ropná spoločnosť Texaco tu uskutočňovala prieskumné vrty s cieľom nájsť zásoby ropy vhodné na ťažbu. V rámci prieskumu postavila vrtnú plošinu aj na jazere Peigneur, priamo nad oblasťou, v ktorej sa nachádzala podzemná soľná baňa.

Ráno 20. novembra 1980 pracovala posádka vrtnej plošiny na jazere Peigneur, keď sa vrták zasekol v hĺbke približne 375 metrov pod hladinou. Pri pokuse o jeho uvoľnenie začuli pracovníci nezvyčajné praskanie a všimli si, že sa konštrukcia vrtnej plošiny začína nebezpečne nakláňať. Keď si uvedomili, že situácia môže byť vážna, rozhodli sa plošinu okamžite opustiť.

Podľa predpokladov mohol vrt preraziť do jednej z chodieb soľnej bane alebo sa k nej priblížiť natoľko, že oslabená hornina sa zrútila. Vzniknutým otvorom sa začalo obrovské množstvo vody z jazera valiť do podzemných priestorov, zatiaľ čo na hladine sa vytvoril mohutný vír, ktorý postupne pohlcoval čoraz väčšiu plochu jazera.

Medzitým v podzemnej bani ako prvý spozoroval blížiace sa nebezpečenstvo elektrikár Junius Gaddison. Pracoval v hĺbke približne 400 metrov, keď začul nezvyčajné dunenie a následne zbadal kalnú vodu valiacu sa banskou chodbou. Okamžite varoval svojich kolegov a pomohol zorganizovať evakuáciu. Vďaka jeho pohotovej reakcii a rýchlemu úniku baníkov sa všetkým pracovníkom pod zemou podarilo dostať na povrch bez zranení.

Na hladine jazera sa zatiaľ odohrávala skutočná katastrofa. Čoraz mohutnejší vír pohltil plávajúce plošiny, remorkér, dok aj ďalšiu vrtnú plošinu. Voda zároveň strhla značnú časť pobrežia neďalekého Jeffersonovho ostrova a do hlbín stiahla aj stromy a budovy. Obrovské množstvo vody, ktoré vniklo do bane, navyše vytláčalo vzduch uväznený v podzemných chodbách. Tlak bol taký silný, že na jednom mieste vytryskol na povrch približne 120 metrov vysoký gejzír vody a bahna.

Do vyprázdneného jazera začala cez spojovací kanál prúdiť slaná voda z Mexického zálivu. Rozdiel medzi hladinami bol taký veľký, že sa na kanáli vytvoril niekoľko metrov vysoký vodopád. Jazero sa v priebehu niekoľkých dní opäť naplnilo, no jeho podoba sa nenávratne zmenila. Z pôvodného sladkovodného jazera s hĺbkou necelé tri metre sa stalo takmer 60 metrov hlboké slané jazero. Hoci značná časť Jeffersonovho ostrova zostala zachovaná, tamojšia botanická záhrada Live Oak Gardens utrpela rozsiahle škody. Voda zničila množstvo stromov a ďalšej vegetácie, ako aj niekoľko budov.

Po katastrofe vyplatili zodpovedné spoločnosti poškodeným odškodnenie v celkovej výške takmer 45 miliónov dolárov. Z tejto sumy pripadlo 12,8 milióna dolárov na botanickú záhradu a k nej patriacu škôlku. Americký Úrad pre bezpečnosť a ochranu zdravia v baniach (MSHA) zverejnil v auguste 1981 podrobnú správu o incidente. Vyšetrovanie však nedokázalo s úplnou istotou určiť, čo presne spôsobilo zrútenie podzemných priestorov.

Ťažba v soľnej bani sa po katastrofe už neobnovila a v decembri 1986 ju oficiálne uzavreli. Jazero Peigneur ani dnes nepatrí medzi typické miesta na kúpanie. Jeho dno sa totiž na viacerých miestach prudko zvažuje do veľkých hĺbok a značná časť brehov sa nachádza na súkromných pozemkoch. Napriek tomu zostáva obľúbeným miestom rybárov a kajakárov. Zmenilo sa však aj zloženie jeho vodnej fauny. Pôvodné sladkovodné druhy postupne nahradili živočíchy prispôsobené slanej vode.

(Amusing Planet)