Po 28 rokoch sa môže skončiť výnimočný peší pochod okolo sveta

Karl Bushby odštartoval svoju výpravu 1. novembra 1998 v meste Punta Arenas na juhu Čile. Cieľom expedície, ktorú BBC označila za Expedíciu Goliáš (Goliath Expedition), bolo absolvovať najdlhšiu nepretržitú pešiu cestu v histórii výlučne vlastnými silami.

Britský dobrodruh si stanovil dve nekompromisné pravidlá. Počas celej cesty nesmel využiť žiadny dopravný prostriedok, ktorý by ho posunul vpred, a do Spojeného kráľovstva sa nesmel vrátiť skôr, ako dokončí svoju cestu okolo sveta.

Hoci ho vízové obmedzenia a ďalšie administratívne prekážky prinútili niekoľkokrát dočasne opustiť krajiny, ktorými prechádzal, vždy sa vrátil presne na miesto, kde svoju pešiu púť prerušil, a odtiaľ pokračoval ďalej.

Bushby pokračoval z Južnej Ameriky na sever cez Argentínu, Peru, Ekvádor a Kolumbiu. Jednou z prvých veľkých skúšok sa stala oblasť Darién na hranici Kolumbie a Panamy. Tento neslávne známy úsek patrí medzi najnebezpečnejšie miesta na kontinente vďaka hustej džungli, takmer neprekonateľnému terénu aj pôsobeniu ozbrojených skupín.

Po zdolaní Dariénu prešiel cez krajiny Strednej Ameriky, Mexiko a napokon dorazil do Spojených štátov a Kanady. Ďalší zlomový moment prišiel v roku 2006, keď spolu s francúzskym dobrodruhom Dimitrim Kiefferom pešo prekročil zamrznutý Beringov prieliv medzi Aljaškou a Ruskom.

Dvojica strávila 14 dní na neustále sa pohybujúcich ľadových kryhách, pričom teploty klesali až na –30 °C. Bushby sa tým zapísal do histórie ako prvý Brit, ktorý pešo prešiel približne 93 kilometrov široký zamrznutý úsek mora.

Ani tým sa však jeho problémy neskončili. Po príchode do Ruska oboch dobrodruhov zadržali tamojšie úrady za nelegálne prekročenie hraníc. Istý čas dokonca hrozilo, že Bushbyho vyhostia, čo by prakticky znamenalo koniec jeho ťaženia okolo sveta. Po úspešnom odvolaní však napokon získal povolenie pokračovať v ceste.

Po prechode Ruskom pokračoval Bushby cez Sibír, Mongolsko a Čínu až do Kazachstanu a Turkménska. Pre zhoršujúcu sa bezpečnostnú a geopolitickú situáciu sa však neskôr rozhodol vyhnúť Rusku aj Iránu, čo si vyžiadalo netradičnú obchádzku.

V roku 2024 preto počas 31 dní preplával približne 300 kilometrov cez Kaspické more z Kazachstanu do Azerbajdžanu. Následne pokračoval cez Turecko do Európy a v júni 2026 prekročil hranice Belgicka.

Od francúzskeho prístavného mesta Calais ho v tom čase delilo už len niekoľko týždňov chôdze. Odtiaľ plánoval prekonať poslednú veľkú prekážku – Lamanšský prieliv – a dostať sa do Spojeného kráľovstva.

Práve tu však narazil na ďalší problém. Prevádzkovateľ Eurotunela mu odmietol povoliť peší prechod cez jeden zo servisných tunelov, čím sa jeho takmer 28 rokov trvajúca expedícia opäť skomplikovala.

Bushby stále verí, že prevádzkovateľ Eurotunela svoje rozhodnutie prehodnotí. Ak sa tak nestane, zvažuje ešte odvážnejší scenár – preplávanie Lamanšského prielivu. Išlo by o podstatne náročnejší výkon než prekonanie Kaspického mora. Voda v prielive je chladnejšia, prúdy silnejšie a ide o jednu z najvyťaženejších námorných trás na svete. Takáto plavba by si vyžadovala dôkladnú prípravu aj povolenia od príslušných úradov.

Ak sa mu podarí dostať do Anglicka, bude pokračovať pešo na sever až do Hullu. Práve tam by sa mohla po 28 rokoch skončiť expedícia, ktorá sa zapísala medzi najpozoruhodnejšie dobrodružné výpravy súčasnosti. Symbolicky by sa uzavrela pred bránou domu, v ktorom Bushby vyrastal – na mieste, odkiaľ sa v novembri 1998 vydal na svoju mimoriadnu cestu okolo sveta.