Divoké levy, hyeny pri Trenčíne, mamuty zo Senca, nosorožce na Záhorí: nečakané zvieratá, ktoré kedysi žili na Slovensku

Slovenská krajina v pleistocéne vyzerala úplne inak. Chladné obdobia prinášali otvorenú stepnú krajinu, ktorú obývali veľké stáda bylinožravcov a spolu s nimi predátory. Niektoré druhy zmizli s koncom doby ľadovej, iné prežili ešte tisíce rokov a človek ich poznal aj v historických časoch.

Jaskynný lev Panthera spelaea patril medzi najväčšie šelmy pleistocénnej Európy a jeho pozostatky poznáme aj zo Slovenska. Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva uchováva paleontologické nálezy, ktoré dokumentujú jeho prítomnosť na našom území. O slovenských nálezoch jaskynného leva písala aj STVR.

Názov jaskynný lev neznamená, že tieto šelmy trávili väčšinu života pod zemou. Jaskyne sú predovšetkým miestami, kde sa ich pozostatky zachovali. Lev sa pohyboval v otvorenej krajine a lovil veľké bylinožravce.

Ako druh vymizol na konci poslednej doby ľadovej, približne pred 13-tisíc rokmi.

Jaskynná hyena Crocuta crocuta spelaea je ešte väčším prekvapením. Bola blízkou formou dnešnej hyeny škvrnitej a rozšírila sa po veľkej časti Európy.

Jej pozostatky sa našli aj v slovenských jaskyniach. Pri výskume Pružinskej Dúpnej jaskyne v Strážovských vrchoch paleontológovia objavili časť hornej čeľuste so zubami a články prstov. Nález podrobne opisuje Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva.

Hyeny boli úspešnými lovcami aj mrchožrútmi a o potravu súperili s ďalšími veľkými šelmami. V európskych jaskyniach po nich zostali nahromadené zvieracie kosti, ktoré si tam prinášali podobne, ako to robia niektoré dnešné populácie hyen.

Mamut srstnatý Mammuthus primigenius už neprekvapí samotným výskytom, ale množstvom slovenských lokalít áno. Na našom území poznáme približne 230 nálezísk jeho fosílnych pozostatkov.

Jeden z najvýznamnejších nálezov pochádza zo Senca. V roku 1961 tam v bývalej tehelni odkryli približne 60 percent kostry jedného zvieraťa. Príbeh nálezu aj jeho rekonštrukciu približuje časopis Quark.

Mamutie kosti sa našli aj pri Bojniciach. Hornonitrianske múzeum má vo svojich zbierkach spodnú čeľusť mamuta srstnatého. Dospelé zvieratá dosahovali hmotnosť niekoľko ton a boli dobre prispôsobené chladnému prostrediu. Hrubá srsť, zásoby tuku a menšie uši obmedzovali tepelné straty.

Nosorožec pri Malých Levároch znie nezvyčajne iba dovtedy, kým si predstavujeme dnešného afrického alebo ázijského nosorožca.

Srstnatý nosorožec Coelodonta antiquitatis bol zvieraťom chladných stepí. Mal hustú srsť a mohutný predný roh, ktorým pravdepodobne odhrabával sneh pri hľadaní potravy.

Jeho pozostatky sa našli v náplavoch rieky Moravy pri Malých Levároch spolu s fosíliami mamutov, sobov, bizónov a veľkých jeleňov. Záznamy o lokalite spracovalo Záhorské múzeum v Skalici. 

Nálezy srstnatého nosorožca poznáme aj z ďalších častí Slovenska vrátane Ponického krasu pri Banskej Bystrici.

Spolu s mamutmi a nosorožcami sa v slovenskej krajine pohyboval aj jeleň obrovský Megaloceros giganteus. Jeho pozostatky poznáme zo Záhoria aj z Prepoštskej jaskyne pri Bojniciach. Samce mali mimoriadne veľké parohy, ktoré mohli dosahovať rozpätie viac než tri metre. Vzhľadom by preto výrazne prevyšovali všetko, čo dnes medzi jeleňovitými v slovenskej prírode stretnete.

Druh v Európe vymizol po skončení poslednej doby ľadovej, hoci niektoré populácie v Eurázii prežívali dlhšie.

Pratur Bos primigenius bol divokým predkom dnešného domáceho hovädzieho dobytka. Na rozdiel od mamutov či jaskynných levov nepatrí iba do hlbokej pravekej minulosti. Jeho kosti sa našli na mnohých archeologických lokalitách. V roku 2025 informoval Pamiatkový úrad SR aj o náleze kosti dospelého pratura v Košolnej pri Trnave.

Pratur prežil v Európe až do 17. storočia. Posledná spoľahlivo doložená samica uhynula v roku 1627 v poľskom Jaktorówe.

Dôležitý je rozdiel medzi celosvetovým vyhynutím a regionálnym vymiznutím. Bobor eurázijský bol zo slovenského územia vyhubený v 19. storočí. Historické údaje Štátnej ochrany prírody SR uvádzajú rok 1858. Neskôr sa k nám prirodzene vrátil a dnes opäť obýva viaceré rieky. Podobný príbeh má zubor hôrny. Vo voľnej prírode bol v Európe vyhubený, druh však prežil v zajatí a vďaka reintrodukčným programom sa vrátil aj na Slovensko.

Iné druhy takúto druhú šancu zatiaľ nedostali. Norok európsky Mustela lutreola je v Červenom zozname cicavcov Slovenska z roku 2024 vedený ako regionálne vyhynutý.

Keď teda dnes pri túre stretnete jeleňa, medveďa či rysa, pozeráte sa iba na časť oveľa dlhšieho príbehu tunajšej fauny. Pod rovnakými kopcami sa kedysi pohybovali levy, hyeny a nosorožce - a z geologického pohľadu to nebolo až tak dávno.