Ako železnica a cestovanie stvorili futbal: Od lokálnych tímov k miliardovému priemyslu

Keď v roku 1888 škótsky obchodník William McGregor navrhol vytvorenie futbalovej ligy, riešil praktický problém: kluby si navzájom rušili zápasy a nikto nevedel, kedy a či vôbec bude hrať. Riešením boli železnice – a tým sa zmenilo všetko. Dnes tento princíp funguje rovnako, len namiesto parného vlaku z Manchestru do Birminghamu sadáte do auta a mierite na pohárový zápas do Jelšavy či Prievidze.

Pred rokom 1888 bol anglický futbal chaos. Kluby hrávali priateľské zápasy, ktoré sa pravidelne rušili – súper nedorazil, počasie nevydržalo, alebo jednoducho nikto nevyplatil cestovné. William McGregor, riaditeľ Aston Villy, zažil päť zrušených zápasov za sebou a povedal si dosť.

Jeho návrh bol jednoduchý: dvanásť najsilnejších klubov vytvorí ligu s garantovanými zápasmi – každý hrá s každým doma aj vonku. Kľúčom k úspechu nebola len organizácia, ale infraštruktúra. Železničná sieť v priemyselnom Anglicku umožňovala klubom cestovať na zápasy v rámci jedného dňa. Bez nej by liga nemohla existovať.

Zaujímavé je, že Sunderland bol z prvej ligy vylúčený práve kvôli vzdialenosti – ostatné kluby odmietali platiť vysoké cestovné náklady na severovýchod. Geografia diktovala futbal.

Prvá sezóna 1888/89 priniesla 132 zápasov a viac ako 300 000 divákov. Priemerná návštevnosť rástla raketovo: zo 4 600 v roku 1888 na 7 900 v roku 1895 a 23 100 pred prvou svetovou vojnou. Železnice nielen prepravovali hráčov – prepravovali aj fanúšikov.

Železničné spoločnosti rýchlo pochopili potenciál. Už v 80. rokoch 19. storočia stanica White Hart Lane zvládala 10 000 cestujúcich počas zápasových dní Tottenhamu. Keď sa v roku 1923 konalo prvé finále FA Cupu na novom štadióne Wembley, železnice prepravili viac ako 126 000 fanúšikov v 145 špeciálnych vlakoch.

Tento deň sa zapísal do histórie aj preto, že ďalších 100 000 ľudí vstúpilo na štadión bez lístkov. Keď sa neúspešní fanúšikovia vrátili na stanice, železnice museli bleskovo preplánovať celú prevádzku. Zvládli to – čo dodnes slúži ako príklad organizačnej flexibility.

Kluby si začali vyberať lokality podľa dostupnosti: Chelsea v roku 1905 zvolilo Stamford Bridge kvôli blízkosti stanice Waltham Green (dnes Fulham Broadway). Manchester United sa v roku 1909 presťahovalo na Old Trafford práve kvôli železničnej sieti vybudovanej pre neďaleký kriketový štadión. Arsenal v roku 1913 zvolil Highbury pre stanicu metra.

Dnes je futbalový turizmus globálnym fenoménom. Podľa výskumu VisitBritain v roku 2019 zahraniční návštevníci, ktorí navštívili futbalový zápas vo Veľkej Británii, minuli celkovo 1,4 miliardy libier – nárast o 84 % oproti roku 2011. Títo fanúšikovia míňali v priemere 909 libier za návštevu, čo je o 31 % viac ako bežný turista.

Správa z EY pre sezónu 2023/24 uvádza, že Premier League a jej kluby prispeli britskej ekonomike 9,8 miliardy libier v hrubej pridanej hodnote. Liga priamo podporuje viac ako 94 000 pracovných miest a generuje 4,4 miliardy libier na daniach ročne. Viac ako 60 % tohto ekonomického prínosu vzniká mimo Londýna – severozápadné Anglicko (Manchester, Liverpool) samo zodpovedá za 3,3 miliardy libier a 33 000 pracovných miest.

Aj nižšie ligy sú ekonomickými motormi: EFL (druhá až štvrtá liga) generuje 1,93 miliardy libier výdavkov, pričom 88 % z toho zostáva v lokálnej ekonomike. Kluby nižších líg fungujú ako ekonomické kotvy svojich miest – od tlačiarní cez cateringové služby až po dopravu.

V 60. rokoch minulého storočia začal vzťah futbalu a železníc chladnúť. Automobil sa stal preferovaným spôsobom dopravy na zápasy a British Rail v 70. rokoch začal spochybňovať zmysel futbalových špeciálov – vandalizmus, opití fanúšikovia a obsadené stanice nepomáhali imidžu vlakovej dopravy.

Dnes je situácia zmiešaná. Niektoré kluby ako Liverpool či Bolton sú známe tým, že ich mužstvá pravidelne cestujú vlakom. Pre fanúšikov však auto zostáva dominantnou voľbou – najmä pre rodiny a skupiny, kde sa náklady delia.

Analýza nákladov na away days v Premier League ukazuje, že fanúšikovia Newcastlu strávia vo vlakoch takmer 137 hodín za sezónu. Pri off-peak cenách je to viac ako 2 500 libier ročne. Pre porovnanie: autom sú náklady výrazne nižšie, no čas strávený na ceste zostáva podobný.

Princíp, ktorý v roku 1888 rozpoznal William McGregor, platí aj na Slovensku. Slovenský pohár sa hrá od roku 1969 – prvý zápas sa odohral 27. augusta medzi Baníkom Prievidza a Baníkom Žiar nad Hronom (7:0). Prvým víťazom sa stal Slovan Bratislava.

Od sezóny 2011/12 nesie súťaž názov Slovnaft Cup – a len nedávno oznámil Slovenský futbalový zväz predĺženie partnerstva so Slovnaftom až do roku 2030. Ide o jedno z najstabilnejších partnerstiev v slovenskom športe.

Čísla hovoria jasne: v aktuálnom 57. ročníku sa prihlásilo rekordných 292 klubov – o 32 viac ako v predchádzajúcom ročníku. Od sezóny 2014/15, keď sa do súťaže môžu zapojiť aj kluby z regionálnych súťaží, počet účastníkov stabilne rastie. Magická hranica 300 tímov je na dosah.

— hovorí Anton Molnár, hovorca Slovnaftu.

To, čo robí Slovnaft Cup výnimočným, nie je len samotný futbal. Je to príležitosť pre fanúšikov malých klubov zažiť niečo, čo bežne nezažijú – a zároveň príležitosť pre priaznivcov veľkých tímov objaviť Slovensko, ktoré nepoznajú.

Keď fanúšikovia Slovana vyrazia na pohárový zápas do Fiľakova, nejde len o 90 minút na ihrisku. Je to cesta cez slovenský vidiek, zastávka na kávu alebo obed v meste, ktoré by inak nenavštívili, a zážitok z atmosféry, ktorú veľké štadióny nedokážu replikovať.

Tento model nie je nový – je to presne to, čo železnice umožnili anglickým fanúšikom pred 137 rokmi. Zmenilo sa len médium: namiesto parného vlaku sedíte za volantom, namiesto stanice White Hart Lane tankujete na Slovnafte. Princíp zostáva rovnaký.