Starovekí Peržania mali vlastnú „chladničku“. Jachčál fungoval prekvapivo dobre aj bez elektriny

Jedným z najznámejších dezertov iránskej kuchyne je faloodeh. Ide o netradičnú kombináciu tenkých ryžových rezancov a ľadového sorbetu. Rezance sa miešajú s čiastočne zmrazeným cukrovým sirupom a dochucujú limetkovou šťavou, ružovou vodou alebo kyslými čerešňami. Výsledkom je osviežujúci dezert, ktorý príjemne schladí aj počas najväčších letných horúčav.

Podľa historických záznamov siahajú korene faloodehu a jeho predchodcov až do čias starovekej Perzie.

Ponúka sa však otázka, ako bolo možné v púštnom podnebí pripraviť ľadový dezert bez elektriny a moderných chladiacich zariadení. Odpoveď sa ukrýva v jednom z najpozoruhodnejších technických riešení starovekých Peržanov.

Počas zimy dokázali vyrobiť alebo nazbierať veľké množstvo ľadu, ktorý následne uskladňovali takým spôsobom, aby sa ani počas horúcich letných mesiacov úplne neroztopil.

Na tento účel slúžili stavby nazývané jakčály či jachčály. Tieto mohutné chladiace komory s charakteristickým tvarom obráteného lievika sa podľa niektorých historických prameňov začali v Perzii stavať už okolo roku 400 pred n. l.

Ich rozmery boli impozantné. Niektoré jakčály dosahovali výšku až 20 metrov a pod ich kupolou sa nachádzal rozsiahly podzemný skladovací priestor. Práve v ňom sa uchovávali veľké zásoby ľadu aj potravín.

Steny jakčálov tvorila špeciálna zmes piesku, hliny, vápna, popola, vaječných bielkov a kozích chlpov. Tento stavebný materiál zabezpečoval výbornú tepelnú izoláciu a zároveň bol mimoriadne odolný voči prenikaniu vody.

O udržiavanie nízkej teploty sa starala premyslená kombinácia hrubého muriva, podzemného skladovacieho priestoru, prirodzeného prúdenia vzduchu a odparovania vody. Mnohé jakčály boli navyše prepojené so systémom podzemných vodných kanálov, ktoré privádzali chladnú vodu. Teplý vzduch stúpal nahor a unikal cez otvory v kupole, zatiaľ čo odparovanie vody pomáhalo ešte viac ochladzovať vnútorný priestor.

Počas zimy sa voda privádzala do úložného priestoru, kde počas chladných nocí postupne zamŕzala alebo sa vrstvila okolo blokov ľadu privezených z hôr. Takto vytvorené zásoby ľadu chránili pred roztopením celé mesiace hrubé steny, podzemné umiestnenie stavby a premyslený systém prirodzeného prúdenia vzduchu.

Jakčály však neslúžili iba na prípravu ľadových dezertov. Zohrávali dôležitú úlohu aj pri skladovaní rýchlo sa kaziacich potravín, čím výrazne predlžovali ich trvanlivosť.

Na podobných princípoch fungovali aj ďalšie chladiace systémy v starovekej Perzii, ktoré pomáhali ochladzovať interiéry domov a spríjemňovali život počas horúcich letných mesiacov. Jakčály sú dodnes dôkazom toho, že starovekí Peržania dokázali pomocou dômyselných technických riešení vytvoriť systém, ktorý v mnohom pripomína fungovanie moderných chladničiek a pasívneho chladenia budov.

S Iránom sa spája aj ďalší pozoruhodný vynález – bagdír, často označovaný ako staroveká klimatizácia. Tieto vysoké veže sa stavali na strechách domov a orientovali sa proti smeru prevládajúceho vetra. Ich dômyselná konštrukcia zachytávala prúdiaci vzduch a privádzala ho do interiéru, čím prirodzene ochladzovala obytné priestory aj bez použitia elektriny.

Vynaliezaví boli aj starovekí Egypťania. Mimoriadne jednoduchý spôsob ochladzovania sa sa využíva dodnes. Stačí pred spaním jemne navlhčiť posteľnú bielizeň alebo plachtu. Odparovanie vody následne pomáha odvádzať teplo z tela, vďaka čomu sa zaspáva príjemnejšie aj počas tropických nocí.