Prečo sa vodíkové autá stále nepresadili? Natankujete za pár minút, problém je inde

Vodíkové auto je v skutočnosti elektromobil. Kolesá poháňa elektromotor, rozdiel je však v tom, odkiaľ berie elektrinu.

Klasický elektromobil si ju vezie uloženú vo veľkej batérii. Vodíkové vozidlo typu FCEV (fuel cell electric vehicle) má namiesto nej nádrže s vodíkom a palivový článok, ktorý počas jazdy vyrába elektrinu. Výsledkom je tichý elektrický pohon a z výfuku pri samotnej jazde vychádza najmä voda.

Na papieri to vyzerá ako spojenie výhod elektromobilu a benzínového auta. Realita je komplikovanejšia, píše Veda na dosah.

Najväčší problém nastáva ešte predtým, ako vodík natankujete.

Vodík nie je zdroj energie, ktorý by sme jednoducho vyťažili a naliali do nádrže. Je skôr jej nosičom. Najskôr ho treba vyrobiť, následne stlačiť, dopraviť a uskladniť. V aute sa potom v palivovom článku opäť premieňa na elektrinu.

Každá z týchto premien znamená straty.

Pri batériovom elektromobile je cesta oveľa kratšia: elektrina zo siete sa uloží do batérie a odtiaľ putuje k elektromotoru. Práve preto potrebuje vodíkové auto na prejdenie rovnakej vzdialenosti spravidla podstatne viac pôvodnej elektrickej energie.

Samotné moderné palivové články pritom nie sú neefektívne. Americké ministerstvo energetiky uvádza pri automobilových palivových článkoch účinnosť okolo 60 percent. Problémom je celý reťazec, ktorý tejto premene predchádza.

Vodík má však jednu vlastnosť, v ktorej batérie stále poráža: rýchlosť doplnenia energie. Podľa údajov amerického ministerstva energetiky trvá naplnenie nádrží osobného vodíkového auta približne tri až päť minút. Dojazd môže presiahnuť 480 kilometrov.

Z pohľadu vodiča teda používanie auta pripomína benzín alebo naftu. Prídete k stojanu, pripojíte vysokotlakovú hadicu a o niekoľko minút pokračujete. Lenže potrebujete stojan.

Vodík používaný v osobných autách sa bežne skladuje pri tlaku až 700 barov. Čerpacia stanica preto potrebuje výrazne komplikovanejšiu technológiu než bežný stojan na benzín či naftu. Vodík treba skladovať, stláčať a pri tankovaní správne chladiť. Vybudovanie stanice je preto drahé a jej prevádzka potrebuje dostatočný počet zákazníkov.

Európska mapa prevádzkovaných vodíkových staníc preto zostáva v porovnaní so sieťou nabíjačiek veľmi riedka. Európsky projekt H2-Stations eviduje v roku 2026 len približne 150 staníc schopných tankovať osobné vozidlá pri tlaku 700 barov.

Dôležité je aj to, odkiaľ samotný vodík pochádza. Ak sa vyrobí elektrolýzou vody pomocou elektriny z obnoviteľných zdrojov, hovoríme o zelenom vodíku. Veľká časť dnešnej produkcie však stále vzniká zo zemného plynu, pričom pri výrobe vzniká CO₂.

Emisie vodíkového auta preto nemožno posudzovať iba podľa toho, čo vychádza z jeho výfuku.

To isté platí aj pre druhú vodíkovú technológiu, ktorú automobilky skúšajú – spaľovací motor na vodík. Ten namiesto benzínu spaľuje vodík priamo vo valcoch. Nevzniká pri tom CO₂ zo samotného paliva, vysoké teploty spaľovania však môžu vytvárať oxidy dusíka.

To neznamená, že vodík v doprave nemá budúcnosť. Jeho výhody začínajú byť zaujímavejšie tam, kde treba voziť veľké množstvo energie a zároveň minimalizovať prestoje alebo hmotnosť batérií – napríklad pri niektorých kamiónoch, autobusoch či vozidlách, ktoré sa pravidelne vracajú do jedného depa.

V takom prípade nepotrebujete tisíce verejných čerpacích staníc. Dopravca si môže vybudovať vlastné tankovacie miesto a vozidlá využívať na presne definovaných trasách. Pri osobnom aute je situácia opačná. Batériový elektromobil už dnes dokáže využívať elektrickú sieť, ktorú máme prakticky všade.

A práve to je zatiaľ najväčšia výhoda batérie: elektrinu nemusíte najskôr premeniť na vodík, odviezť na čerpaciu stanicu a potom ju v aute premieňať späť.