2022.02.28

Na východe nič nie je? Omyl!

Prvýkrát po dlhšej dobe sa chystám na výlet len s manželkou, bez dcéry. Ráno o 6.30 sadáme do auta a vyrážame z Trenčína po neslávne známej „panelke“, ceste I/9, smer Zvolen. Dáme si raňajky vo Fresh Corneri v Budči a už aj letíme ďalej, pretože cesta je dlhá a plán plný.

Foto: Kristián Hanus

Deň 1: Bohatý program v okolí Rimavskej Soboty

Foto: Kristián Hanus

Zámok Halíč

Po takmer troch hodinách konečne vidíme, ako sa na kopci týči náš prvý cieľ – zámok Halíč. Krátka prechádzka po okolí, káva a koláčik na nádvorí tejto renesančnej stavby a už znova brázdime kľukaté cesty, až kým nedorazíme k vodnej nádrži Teplý vrch. Názov nie je náhodný – teplota vody dosahuje dlhodobo najvyššie priemerné letné teploty vody na Slovensku a ešte aj v polovici septembra je voda príjemne osviežujúca. Zaujímavosťou je tu aj hikóriový porast. Osviežení pokračujeme do Ochtinskej aragonitovej jaskyne, ktorá nás prekvapila svojou krásnou výzdobou. Slovenský kras je bohatý na jaskyne, známe sú tiež jaskyňa Domica či Gombasecká jaskyňa. Po jaskyni sme stihli ešte rýchle jedlo v Rimavskej Sobote a netrpezliví mierime do našej cieľovej destinácie – Kráľovský Chlmec. Prichádzame už pri západe slnka, rýchlo sa ubytujeme a plánujeme trasu na ďalší deň.

Vlakové prekladisko v Čiernej nad Tisou

Ráno nemárnime čas a už o 8.00 vyrážame na bicykloch do Čiernej nad Tisou, kde sme si chceli pozrieť vlakové prekladisko, ale okrem spleti koľají sme tu toho veľa nevideli. Odtiaľ sme zamierili na juh cez maďarské hranice a opäť sme ich križovali až pri Veľkom Kamenci, kde sa nachádza zrúcanina hradu Kamenec. Zo Stredy nad Bodrogom sme si urobili malú odbočku do Klinu nad Bodrogom, kde sa nachádza najnižšie položené miesto na Slovensku s nadmorskou výškou 94,3 m n. m. Ďalšia zástavka je už v Tokajskej oblasti – obec Viničky, kde sme nemohli vynechať reštauráciu (Penzión) Zlatá putňa. Cez Boršu prechádzame do Malej Bare, ďalšia zastávka Grand Bari, perla Tokaja. Aby sme zavŕšili náš deň na Tokaji, zostáva nám vyhliadková veža Tokaj nad Malou Tŕňou. Bohužiaľ necelých 500 m pred vrcholom nás zastihla silná búrka, takže sme zostali ukrytí v lese a neskôr sme sa radšej vrátili. Celí od blata sme sa zastavili ešte vo vinárni s malou dušičkou, že nás obslúžia, aj keď sme takí špinaví. Okrem dobrého vína a pálenky z cibéb sme videli aj tufové pivnice a dozvedeli sme sa čo-to o výrobe tokajského vína. To by na záver dňa aj stačilo. Len keby sme nemali pred sebou ešte 45 km do penzióna. Po hlavných cestách a potme (samozrejme, s čelovkami). Po celom dni na bicykli a 130 km v nohách padáme od únavy do postele a tešíme sa na ďalší deň.
▲

Hrad Kamenec

Ráno nemárnime čas a už o 8:00 vyrážame na bicykloch do Čiernej nad Tisou, kde sme si chceli pozrieť vlakové prekladisko, ale okrem spleti koľají sme tu toho veľa nevideli. Odtiaľ sme zamierili na juh cez maďarské hranice a opäť sme ich križovali až pri Veľkom Kamenci, kde sa nachádza zrúcanina hradu Kamenec. Zo Stredy nad Bodrogom sme si urobili malú odbočku do Klinu nad Bodrogom, kde sa nachádza najnižšie položené miesto na Slovensku s nadmorskou výškou 94,3 m.n.m. Ďalšia zástavka je už v Tokajskej oblasti – obec Viničky, kde sme nemohli vynechať reštauráciu (Penzión) Zlatá putňa. Cez Boršu prechádzame do Malej Bare, ďalšia zastávka Grand Bari, perla Tokaja. Aby sme zavŕšili náš deň na Tokaji, zostáva nám vyhliadková veža Tokaj nad Malou Tŕňou. Bohužiaľ necelých 500 m pred vrcholom nás zastihla silná búrka, takže sme zostali ukrytí v lese a neskôr sme sa radšej vrátili. Celí od blata sme sa zastavili ešte vo vinárni s malou dušičkou, že nás obslúžia, aj keď sme takí špinaví. Okrem dobrého vína a pálenky z cibéb sme videli aj tufové pivnice a dozvedeli sme sa čo-to o výrobe tokajského vína. To by na záver dňa aj stačilo. Len keby sme nemali pred sebou ešte 45 km na penzión. Po hlavných cestách. A po tme (samozrejme s čelovkami). Po celom dni na bicykli a 130 km v nohách padáme od únavy do postele a tešíme sa na ďalší deň.
▲

Najnižšie položené miesto na Slovensku.

▲

Grand Bari, perla Tokaja

▲

Vinice na Tokaji

▲

Výhľad na bukové pralesy

Ten sa začína opäť skoro ráno a už pred deviatou sa nachádzame v Remetských Hámroch, pod úpätím pohoria Vihorlat. Sadáme na bicykle a na rozdiel od rovinatého Tokaja šliapeme do kopcov. Z hrebeňa sa spúšťame na druhú stranu vrchov a prichádzame do obce Ruská Bystrá, kde sa nachádza Gréckokatolícky drevený chrám Sv. Mikuláša. Odtiaľ pokračujeme ešte bližšie k ukrajinským hraniciam cez Ruský Hrabovec, Dúbravu a cez Šmigovec a Strihovce sa vraciame späť do bukových pralesov Vihorlatu, ktoré sú súčasťou kultúrneho dedičstva UNESCO. Kľukatými asfaltkami sa dostávame až k Morskému oku a odtiaľ máme namierené až na samý vrchol – Vihorlat. Cesta od Morského oka však už nie je veľmi vhodná pre bicykle, a preto veľkú časť tlačíme, čo nám dalo v kombinácii s prudkým stúpaním poriadne zabrať. Celá tá námaha však stála za to a odmenou bol úchvatný pohľad z vrchola Vihorlatu. Chvíľu sme si užívali tú krásu a potom sme sa už pobrali späť, aby sme to stihli pred západom slnka. Zaujímavé je, že od poslednej zastávky, ako by sa všetci vyparili, a za celú dobu sme stretli len jednu partiu. Uprostred hlbokého lesa sme mali zvláštne pocity. Cesta nadol nebola o nič jednoduchšia ako tá nahor, a preto sme boli radi, keď sme už za šera prichádzali k autu. Dnes sme zdolali „len“ 60 km, ale zato viac než 2 000 výškových metrov!
▲

Gréckokatolícky drevený chrám Sv. Mikuláša

Ten sa začína opäť skoro ráno a už pred deviatou sa nachádzame v Remetských Hámroch, pod úpätím pohoria Vihorlat. Sadáme na bicykle a na rozdiel od rovinatého Tokaja šliapeme do kopcov. Z hrebeňa sa spúšťame na druhú stranu vrchov a prichádzame do obce Ruská Bystrá, kde sa nachádza Gréckokatolícky drevený chrám Sv. Mikuláša. Odtiaľ pokračujeme ešte bližšie k ukrajinským hraniciam cez Ruský Hrabovec, Dúbravu a cez Šmigovec a Strihovce sa vraciame späť do bukových pralesov Vihorlatu, ktoré sú súčasťou kultúrneho dedičstva UNESCO. Kľukatými asfaltkami sa dostávame až k Morskému oku a odtiaľ máme namierené až na samý vrchol – Vihorlat. Cesta od Morského oka však už nie je veľmi vhodná pre bicykle a preto veľkú časť tlačíme, čo nám dalo v kombinácii s prudkým stúpaním poriadne zabrať. Celá tá námaha však stála za to a odmenou bol úchvatný pohľad z vrcholu Vihorlatu. Chvíľu sme si užívali tú krásu a potom sme sa už pobrali späť, aby sme to stihli pred západom slnka. Zaujímavé je, že od poslednej zastávky ako by sa všetci vyparili a za celú dobu sme stretli len jednu partiu. Uprostred hlbokého lesa sme mali zvláštne pocity. Cesta nadol nebola o nič jednoduchšia ako tá nahor a preto sme boli radi, keď sme už za šera prichádzali k autu. Dnes sme zdolali „len“ 60 km ale za to viac než 2 000 výškových metrov!
▲

Ten sa začína opäť skoro ráno a už pred deviatou sa nachádzame v Remetských Hámroch, pod úpätím pohoria Vihorlat. Sadáme na bicykle a na rozdiel od rovinatého Tokaja šliapeme do kopcov. Z hrebeňa sa spúšťame na druhú stranu vrchov a prichádzame do obce Ruská Bystrá, kde sa nachádza Gréckokatolícky drevený chrám Sv. Mikuláša. Odtiaľ pokračujeme ešte bližšie k ukrajinským hraniciam cez Ruský Hrabovec, Dúbravu a cez Šmigovec a Strihovce sa vraciame späť do bukových pralesov Vihorlatu, ktoré sú súčasťou kultúrneho dedičstva UNESCO. Kľukatými asfaltkami sa dostávame až k Morskému oku a odtiaľ máme namierené až na samý vrchol – Vihorlat. Cesta od Morského oka však už nie je veľmi vhodná pre bicykle a preto veľkú časť tlačíme, čo nám dalo v kombinácii s prudkým stúpaním poriadne zabrať. Celá tá námaha však stála za to a odmenou bol úchvatný pohľad z vrcholu Vihorlatu. Chvíľu sme si užívali tú krásu a potom sme sa už pobrali späť, aby sme to stihli pred západom slnka. Zaujímavé je, že od poslednej zastávky ako by sa všetci vyparili a za celú dobu sme stretli len jednu partiu. Uprostred hlbokého lesa sme mali zvláštne pocity. Cesta nadol nebola o nič jednoduchšia ako tá nahor a preto sme boli radi, keď sme už za šera prichádzali k autu. Dnes sme zdolali „len“ 60 km ale za to viac než 2 000 výškových metrov!
▲

Zádieľska tiesňava

Posledný deň nás čakala opäť dlhá cesta s niekoľkými zástavkami. Dargovský priesmyk, Košice, rýchla prechádzka po okruhu cez Zádielsku tiesňavu, Dobšinský kopec a domov.
Bol to krátky, ale o to intenzívnejší výlet s množstvom zážitkov. Kto tvrdí, že na východe nič nie je, nevie, o čom hovorí. Už teraz máme v pláne vrátiť sa a navštíviť zameškané miesta.
▲

Dargovský priesmyk

Posledný deň nás čakala opäť dlhá cesta s niekoľkými zástavkami. Dargovský priesmyk, Košice, rýchla prechádzka po okruhu cez Zádielsku Tiesňavu, Dobšinský kopec a domov.
Bol to krátky ale o to intenzívnejší výlet s množstvom zážitkov. Kto tvrdí, že na východe nič nie je, nevie, o čom hovorí. Už teraz máme v pláne vrátiť sa a navštíviť zameškané miesta.
▲

Košice

Posledný deň nás čakala opäť dlhá cesta s niekoľkými zástavkami. Dargovský priesmyk, Košice, rýchla prechádzka po okruhu cez Zádielsku Tiesňavu, Dobšinský kopec a domov.
Bol to krátky ale o to intenzívnejší výlet s množstvom zážitkov. Kto tvrdí, že na východe nič nie je, nevie, o čom hovorí. Už teraz máme v pláne vrátiť sa a navštíviť zameškané miesta.
▲

Hraj o Drive!

www.youtube.com

Drive magazín

Magazín Drive sa otvára svetu. V roku 2022 vám prinášame aj články amatérskych cestovateľov a nadšených autorov, ktorí sa s nami podelili o svoje originálne zážitky.

Po prvom príbehu odhodlaného cestovateľa Jána Zimena z ďalekej Guatemaly zostaneme tentoraz na Slovensku. Autorom blogu je Kristián Hanus, ktorý v priebehu len štyroch dní dokázal v plnej miere vyvrátiť vetu, ktorá obletela Slovensku o tom, že „na východe nič nie je“. Východ je plný inšpirácií, ktoré vďaka Kristiánovi Hanusovi môžete načerpať aj vy.

Foto: Kristián Hanus

Morské oko

AMI MÉG ÉRDEKELHET