Cesta smrti v Pyrenejach viedla do „ľudožravého“ banského mesta. Jeho príbeh naháňa zimomriavky

Dostať sa k ruinám bývalej baníckej osady Mail de Bulard nie je jednoduché ani dnes. Trojčlenný tím sa tento rok vydal na trojdňovú túru, počas ktorej chcel preskúmať opustenú horskú oblasť a lepšie pochopiť, v akých podmienkach kedysi žili miestni baníci.

Už samotná cesta preverila ich fyzickú kondíciu. Museli prejsť pešo viac ako 20 kilometrov a prekonať prevýšenie vyše 2 000 metrov. Trasa viedla po strmých horských svahoch, popri hlbokých priepastiach aj cez snehové záveje. Okrem náročného terénu si museli dávať pozor aj na medvede, ktoré sa v tejto časti Pyrenejí vyskytujú. Výprava tak bola nielen fyzicky vyčerpávajúca, ale vyžadovala si aj mimoriadnu opatrnosť.

Banícka osada Mail de Bulard vznikla koncom 19. storočia ako zázemie pre pracovníkov miestnej bane, ktorá patrila medzi najvyššie položené banské prevádzky v Európe. V období najväčšieho rozkvetu tu mohlo žiť približne sto ľudí. Každodenný život im však komplikovali nielen drsné horské podmienky, ale aj odľahlá poloha osady, ktorá výrazne sťažovala zásobovanie.

Baníci museli pravidelne prekonávať strmé a nebezpečné horské chodníky, často dokonca v drevených topánkach. Do vysokej nadmorskej výšky bolo potrebné vynášať potraviny, pracovné nástroje aj ďalšie nevyhnutné zásoby. Za nepriaznivého počasia sa pritom aj obyčajná cesta mohla zmeniť na nebezpečnú výpravu. V osade vnavyše chýbal vodovod a tak si obyvatelia zabezpečovali vodu predovšetkým roztápaním snehu.

O náročných životných podmienkach dodnes vypovedajú aj ruiny budov roztrúsené po horskom svahu. Z niekdajších domov zostali miestami iba obvodové múry a veľké okenné otvory. V okolí sa nachádzajú aj pozostatky starých priemyselných zariadení. Skutočný rozsah niekdajšej banskej činnosti si však členovia výpravy uvedomili až vo chvíli, keď preskúmali tunel vytesaný priamo do skaly.

Vo vnútri tunela objavili členovia výpravy staré koľajnice a banský vozík, ktoré pripomínajú niekdajšiu ťažbu olova a zinku. Osada totiž slúžila ako zázemie rozsiahleho banského komplexu na ťažbu olovených a zinkových rúd. Ťažba prebiehala na šiestich rôznych úrovniach vo vnútri hory, pričom do jednotlivých štôlní viedlo niekoľko vstupov.

Jedným z hlavných dôvodov vybudovania baníckej osady bolo, aby pracovníci nemuseli každý deň absolvovať vyčerpávajúci výstup z údolia až k bani. Ani bývanie v blízkosti pracoviska im však nezaručovalo bezpečie.

K hlavným banským šachtám totiž viedol približne 600 metrov dlhý chodník vytesaný do strmého skalného svahu. Pre jeho nebezpečnosť si vyslúžil výstižnú prezývku „cesta smrti“.

Strmé skalné steny a hlboké priepasti však neboli jediným nebezpečenstvom, ktorému baníci čelili. Kým na povrchu im život komplikovali najmä náročný terén a extrémne počasie, v podzemí ich ohrozoval predovšetkým prach obsahujúci olovo. Dlhodobé vystavenie olovu môže vážne poškodiť obličky a nervový systém. V najťažších prípadoch môže otrava viesť až k ochrnutiu či smrti.

Zákernosť otravy olovom spočíva aj v tom, že jej príznaky sa nemusia prejaviť okamžite. Baníci tak mohli celé týždne či mesiace pracovať v škodlivom prostredí bez toho, aby si uvedomovali, akému vážnemu zdravotnému riziku sú vystavení.

Prevádzku bane navyše komplikovala jej odľahlá poloha, náročné zásobovanie a vysoké náklady na ťažbu. V roku 1918 preto ťažbu definitívne ukončili a obyvatelia postupne osadu opustili. Z kedysi rušného baníckeho sídla Mail de Bulard tak zostali len opustené kamenné budovy, banské chodby a pozostatky priemyselných zariadení. Dnes toto miesto patrí medzi najpozoruhodnejšie, no zároveň najťažšie dostupné pamiatky banskej histórie vo francúzskych Pyrenejach.

(hamuesgyemant.hu, zdroj obrázkov: PierreG_09/Wikimedia Commons)