Pri Prešove sa kedysi hľadal kameň pre cisársky dvor. Potom opálové bane na takmer sto rokov stíchli

Keby ste sa do lesov medzi Červenicou a Zlatou Baňou vybrali pred dvesto rokmi, neprišli by ste na turistickú atrakciu. Prišli by ste do banskej oblasti.

Pod zemou sa kopalo, na povrchu žili baníci, brusiči a úradníci a odtiaľto odchádzal materiál, ktorý mal v jednej chvíli cenu drahokamu vyhľadávaného európskou aristokraciou, ktorá sa rovnala diamantu.

To všetko kvôli zvláštnej hre farieb ukrytej v hornine Slanských vrchov.

Príbeh dubníckeho opálu sa nezačal človekom, ale vulkanickou minulosťou Slanských vrchov. Roztoky bohaté na oxid kremičitý prenikali puklinami hornín a postupne v nich vytvárali opál.

Väčšina bola obyčajná. Len niekde vznikol drahý opál, v ktorom sa pri pohybe menia zelené, modré, oranžové či červené záblesky. A práve za týmito kúskami sa neskôr ľudia pustili dovnútra hory.

Ako dlho sa tu opál zbieral pred začiatkom organizovanej ťažby, nie je úplne jasné. Prvá spoľahlivá písomná stopa pochádza z roku 1603, keď sa možné dobývanie drahého opálu pri Dubníku objavilo v listine vydanej cisárom Rudolfom II. Geologické zdroje už systematickú ťažbu potvrdzujú najmä od druhej polovice 18. storočia.

Slovenský opál mal jednu obrovskú výhodu: dlho prakticky nemal konkurenciu. Pred objavením veľkých nálezísk v Mexiku a najmä Austrálii patril Dubník medzi kľúčové zdroje drahého opálu pre európsky trh. 

Symbolom tejto éry sa stal veľký opál nájdený pri Červenici. Dnes je uložený v Prírodovednom múzeu vo Viedni. Múzeum uvádza hmotnosť 594 gramov a označuje ho za najväčší drahý opál, aký bol nájdený v Európe. 

Bohatstvo však neležalo pripravené v jednej veľkej dutine. Nájsť niekoľkocentimetrovú opálovú žilu mohlo znamenať preraziť metre tvrdej horniny bez istoty, že na konci bude čokoľvek hodnotné. A tak začala hora postupne pripomínať ementál.

Rozhodujúci zlom nastal 14. augusta 1845. Bane si prenajal viedenský klenotník a podnikateľ Salomon Johann Nepomuk Goldschmidt. Nešlo už iba o samotné kopanie. Goldschmidt prepojil ťažbu, triedenie, spracovanie a predaj opálu do fungujúceho biznisu.

V jeho ére pracovalo v baniach približne 350 baníkov. Po jeho smrti podnik prevzala manželka Emília a neskôr ďalší členovia rodiny.  Dubník mal vlastnú banskú osadu, brusiareň a postupne čoraz rozsiahlejší systém chodieb.

Opál sa medzitým dostával ďaleko za hranice Uhorska. Na svetovej výstave vo Viedni v roku 1873 sa dubnícke kamene dostali pred medzinárodné publikum a Goldschmidtovci patrili k ľuďom, ktorí z miestneho nerastu vytvorili obchodný artikel európskeho významu. 

Baníci medzitým pokračovali stále hlbšie. Ručne a neskôr pomocou modernejších technológií razili štôlne, chodby, komíny a jednotlivé banské obzory. Najvýznamnejším ložiskom bola Libanka.

Výsledkom je podzemný systém s približne 35 kilometrami chodieb.  Nebola to jedna dlhá chodba, ale priestor rozdelený do viacerých úrovní. Baník sa pohyboval miestami, kde jediným dôvodom na pokračovanie bola nádej, že ďalšia puklina v hornine ukrýva farebný kameň.

Koncom 19. storočia už do baní prenikala aj technika. Za ďalších nájomcov, bratov Eggerovcov, vznikla v štôlni Viliam banská koľajová železnička a používal sa aj parný stroj.  Lenže v tom čase sa už menil celý trh.

V druhej polovici 19. storočia sa na svetových trhoch začali objavovať opály z Austrálie. To, čo bolo dovtedy veľkou výhodou Dubníka – vzácnosť jeho produktu – postupne mizlo.

Eggerovci sa nájmu vzdali v roku 1896. Ťažbu následne prevzal štát, ale staré časy sa už nevrátili. Brúsenie opálov v Dubníku sa skončilo v roku 1903 a po prvej svetovej vojne pripadli bane novému Československu. 

Definitívny koniec prišiel v roku 1922. Po približne jeden a pol storočí intenzívnej hlbinnej ťažby zhasli svetlá a chodby zostali prázdne.  Príroda si ich začala brať späť. Podzemie sa stalo významným zimoviskom netopierov a v roku 1964 bola oblasť vyhlásená za chránené územie až 18 rôznych druhov. 

Tentoraz už nie s krompáčmi. V roku 2015 sprístupnili časť Slovenských opálových baní návštevníkom. 

A práve tu sa dnešná návšteva stáva zaujímavejšou než bežná prehliadka múzea. Nechodíte okolo kulís vytvorených pre turistov. Kráčate chodbou, ktorú niekto skutočne musel vysekať do horniny pri hľadaní opálu. A to rýchlosťou asi 10 cm denne. 

Základná trasa vedie štôlňou Jozef, má približne kilometer a prehliadka trvá asi hodinu. Je prevažne rovinatá a počas cesty vidíte banské priestory, opálové žily aj stopy po rôznych spôsoboch dobývania. 

V bani je počas celého roka približne 4 až 6 °C, takže bunda a pevná obuv sú potrebné aj počas letných horúčav. Pripravte sa na helmy na hlavách, ale inak bezpečné prechody v baniach kde nie je potrebné ostenie a k záveru aj na 35 metrov prechodu v tme, kde si zažijete to, aké to muselo byť kedysi pre baníkov, ktorým z nejakého dôvodu zhasla lampa.

Aktuálne stojí základná turistická prehliadka 14,50 eura pre dospelého a 9 eur pre dieťa od 3 do 15 rokov. Deti do troch rokov majú vstup zdarma. Bane fungujú celoročne; od septembra do júna je návštevnícke centrum otvorené od 9.00 do 16.00, počas júla a augusta do 18.00. Oplatí sa však rezervovať si návštevu vopred na presnú hodinu. 

Kto chce vidieť podstatne viac než základný okruh, môže absolvovať približne štvorhodinovú adrenalínovú prehliadku. Vedie cez viac úrovní podzemia vrátane priestorov medzi štôlňami Jozef a Viliam a stojí 75 eur na osobu. 

Najzaujímavejšia vec na celom mieste však nie je samotný opál. Je ňou rozsah práce, ktorú boli ľudia ochotní vykonať, aby ho našli. Vojdete do hory kvôli niekoľkým farebným milimetrom horniny a po generáciách za sebou necháte 35 kilometrov podzemných chodieb. To je možno najlepší spôsob, ako pochopiť, akú hodnotu kedysi slovenský opál mal.