Nemá jed, ani nie je pavúk, a predsa sa ho v púšti všetci báli

Veľká časť fotografií, ktoré sa šírili internetom, využívala optický klam a hru s perspektívou, vďaka čomu zviera pôsobilo oveľa väčšie, než v skutočnosti je. „Ťavie pavúky“ sa často fotografovali tesne pred objektívom, takže na záberoch vyzerali priam giganticky. K tomu sa pridali príbehy vojakov a legenda o nebezpečnej púštnej príšere bola na svete, vysvetľuje portál hamuesgyemant.hu.

Napriek svojmu pomenovaniu ťaví pavúk v skutočnosti nie je pavúk. Patrí do samostatného radu pavúkovcov s názvom Solifugae, do ktorého patrí viac ako tisíc známych druhov.

Väčšina z nich žije v horúcich a suchých oblastiach. Netkajú si siete, nemajú jedové žľazy a korisť lovia pomocou mohutných, dobre vyvinutých klepietok, ktorými ju dokážu pevne uchopiť a rozdrviť.

Galeodes arabs, ktorý sa vyskytuje na Blízkom východe aj v severnej Afrike, má mohutné zubaté klepietka pohybujúce sa proti sebe. Pomocou nich korisť pevne uchopí a následne ju rozkúskuje.

Živí sa najmä hmyzom, škorpiónmi a ďalšími článkonožcami. Väčšie jedince si však dokážu poradiť aj s menšími jaštericami či drobnými púštnymi hlodavcami.

To vysvetľuje aj jeden z najznámejších príbehov, podľa ktorého ťavie pavúky prenasledovali vojakov. V skutočnosti sa však zrejme nesnažili naháňať ľudí, ale iba využiť ich pohybujúci sa tieň a uniknúť tak pred priamym slnečným žiarením.

Keď sa človek dal do pohybu alebo začal utekať, spolu s ním sa posúval aj tieň. Ťaví pavúk ho preto nasledoval, čo mohlo veľmi ľahko vyvolať dojem, že vojaka cielene prenasleduje.

Pri orientácii mu okrem zraku pomáhajú aj zmyslové chĺpky pokrývajúce telo a dlhé hmatové končatiny. Vďaka nim dokáže vnímať vibrácie, pohyb vzduchu aj ďalšie zmeny vo svojom okolí. Ak sa cíti ohrozený, môže zdvihnúť prednú časť tela a roztvoriť mohutné klepietka. Niektoré druhy pritom dokážu vydávať aj škrípavý zvuk, ktorý môže pripomínať syčanie.

Ak je zahnaný do kúta, môže uhryznúť a svojimi klepietkami spôsobiť bolestivé poranenie. Na človeka však cielene neútočí a neprodukuje jed. Oveľa väčšiu hrozbu predstavuje pre menšie púštne živočíchy, ktoré tvoria jeho prirodzenú korisť.