Sklenená cesta: Výlet po zabudnutých sklárňach Novohradu a horskej osade Sihla

Štart aj cieľ je Poltár, odkiaľ sa dá urobiť okruh alebo jednosmerná trasa späť na Lučenec a diaľnicu. Celková vzdialenosť po samotnom okruhu je okolo 65 – 80 km autom. Z Bratislavy je to cca 258 km po R2/E571 cez Zvolen a Lučenec, z Košíc cca 156 km. Parkovanie je pri všetkých zastávkach zadarmo. Výlet je najlepší na jar a v jeseni, Sihla je prístupná celoročne.

Novohrad a priľahlé Veporské vrchy ukrývajú príbeh, o ktorom väčšina Slovákov ani netuší. Región medzi Poltárom, Lučencom a Breznom bol v 19. storočí jednou z najhustejšie osídlených sklárskych oblastí v celej Európe – miestni hutníci zásobovali export skla až do Iránu, Egypta a Austrálie. Dnes z tejto éry zostali ruiny, jedna stále horiaca pec a krajina, ktorá si to pamätá.

Táto trasa spája štyri úplne odlišné zastávky. Začínate pri kamennom moste staršom než Napoleon. Pokračujete cez obec, kde história sklárne trvala dvesto rokov a zabila ju privatizácia. Potom vás čaká najstaršia stále fungujúca skláreň na Slovensku, kde sa dodnes ručne fúka sklo. A nakoniec stúpate do drevenej dedinky, kde potok kreslí meandre ako na maľovanom obraze.

Začnite v Poltári, presnejšie v mestskej časti Zelené na druhej strane rieky Ipeľ. Stojí tu kamenný trojoblúkový most, podľa dostupných zdrojov tretí najstarší zachovaný most svojho druhu na Slovensku. Názov turecký odkazuje na obdobie osmanskej nadvlády nad južným Slovenskom v 16. a 17. storočí, hoci presná história výstavby zostáva predmetom diskusií – most bol v 19. storočí znovu postavený z pôvodných kameňov.

Most je 35 metrov dlhý, 5 metrov široký a hornú hranu dvíha 6 metrov nad hladinou Ipľa. Do roku 2004 po ňom jazdili autá, dnes slúži výhradne chodcom a je vyhlásený za nehnuteľnú kultúrnu pamiatku. Zastávka pri moste zaberá 20 – 30 minút vrátane krátkej prechádzky pozdĺž Ipľa. Parkovanie je voľné priamo pri moste.

Z Poltára pokračujte smerom na Kokavy nad Rimavicou a odbočte do Utekáča – cesta vedie dolinami, stúpa pomaly, krajina hustne. Obec dostala meno podľa uhorského kráľa Bela IV., ktorý tudy v 13. storočí utekal pred tatárskou hordou. Reálne sa však zapísala do histórie inak – sklárňou Clara.

Gróf Forgáč tu na prelome 18. a 19. storočia založil sklársky závod a priviedol sem majstrov z Nemecka, Maďarska, Čiech, Moravy aj Rumunska. Utekáč sa stal skutočnou sklárskou kolóniou. Výroba tu neprestala ani počas oboch svetových vojen. Padla až po roku 1989. Privatizácia prišla rýchlo a neodborne, do roku 2006 bola skláreň vydrancovaná a zmenená na ruiny.

Dnes areál sklárne Clara fyzicky neexistuje – budovy boli zbúrané po roku 2019 za finančnej pomoci štátu. Na ich mieste rastie priemyselný park. Zostala len administratívna budova s firmou Slovak Nature, ktorá vyrába lekváre a sirupy, a včelárske centrum Včelí kRaj. Pre návštevníkov je zaujímavé práve toto ticho po búrke: prázdny priestor, kde bývala hala dlhá sto metrov a široká ako futbalové ihrisko, kde sa vyrábali termosky vyvážané na Kubu aj do Fínska.

Z Utekáča pokračujte smerom k Cinobani a Katarínskej Hute. Tu sa história stretáva s prítomnosťou. Skláreň bola podľa Novohradského múzea a galérie najstaršou dodnes fungujúcou sklárňou na Slovensku. Postavili ju bratia Kuchynkovci v roku 1841 a už v roku 1843 získali zlatú medailu na zemskej výstave v Budapešti. Neskôr sa stala súčasťou spoločnosti Kossuch Glass, ktorej výrobky smerovali do celej Európy, Egypta, Perzie aj austrálskych aeroliniek (na palube Qantas pijú v prvej triede zo sklenených pohárov z Katarínskej Huty). Kuriozita navyše: ako prvá skláreň v celom Uhorsku mala brusiareň skla poháňanú parným strojom.

Po roku 1989 padali sklárne v Novohrade jedna za druhou – Zlatno a Málinec v roku 2003, Poltár v roku 2011. Katarínska Huta prežila. Pod názvom R-Glass obnovila produkciu v roku 2015, dnes tu pracuje okolo 160 ľudí a vyrábajú nápojové sklo sčasti ručne, sčasti strojovo. Sklo ide do západnej Európy, na Blízky východ aj do Ázie.

Skláreň nie je bežne otvorená pre turistov, výnimočne organizuje exkurzie pre školy a skupiny – pre prípadnú návštevu kontaktujte R-Glass priamo. Aj pohľad na areál zvonku a vedomie, že tá pec stále horí, má svoju váhu.

Posledná zastávka vyžaduje odhodlanie – aj keď cesta medzi Utekáčom a Sihlou bola rekonštruovaná (predtým išlo o jeden z najhorších úsekov ciest v celom Slovensku). Sihla leží v Slovenskom Rudohorí, vo Veporských vrchoch, v mrazovej kotline, kde teplota v zime klesá aj na –30 °C. Patrí medzi najvyššie položené dediny na Slovensku.

Čo Sihlu robí výnimočnou, nie je nadmorská výška. Je to kombinácia drevenej zrubovej architektúry, absolútneho ticha a pár kilometrov za obcou – Meandre Kamenistého potoka. Chránený areál bol vyhlásený v roku 1991. Kamenistý potok sa tu kľukatí cez lúku v oblúkoch, aké zvyčajne uvidíte len na veľkých riekach. Asfaltová cesta pozdĺž doliny je tichá, bez áut, dlhá 27 km smerom na Hronec – ideálna na cykloturistiku aj na pokojnú prechádzku s deťmi.

Okolie Sihly ponúka aj ďalšie zastávky pre tých, čo chcú pokračovať: Dobročský prales s jedľami nad 50 metrov, Čiernohorská železnica v Čiernom Balogu alebo jazdenie na hucuľských koňoch na miestnom ranči. Za dobrej viditeľnosti je odtiaľto výhľad na Vysoké Tatry.

Naša trasa je navrhnutá ako okruh autom – verejná doprava do Sihly je minimálna a pre tento typ výletu nepraktická. Z Bratislavy idete po D1 smerom na Trnavu, potom R1 cez Nitru, R2 cez Zvolen na Lučenec a odtiaľ smer Poltár. Z Košíc cez Rožňavu, Revúcu a Rimavskú Sobotu smer Lučenec – Poltár.

Odporúčaný smer okruhu: Poltár, potom Utekáč (cca 12 km), Katarínska Huta pri Cinobani (cca 15 km ďalej), Sihla (cca 20 km cez Kokavy nad Rimavicou). Návrat buď späť cez Brezno, alebo južnou cestou na Lučenec a diaľnicu. Na R2 platí diaľničná známka, aktuálne informácie o spoplatnení na eznamka.sk.

• Jedlo: V Poltári a Lučenci sú reštaurácie; v Sihle a Utekáči je ponuka minimálna – odporúčame si niečo priviesť alebo zastaviť na hot dog vo Fresh Corneri v Brezne, či inde na čerpacích staniciach Slovnaft.
• Benzín: Čerpacie stanice sú v Poltári, Lučenci, Rimavskej Sobote a Hnúšti. Po trase smerom na Sihlu už možnosť tankovania nie je – natankujte radšej pred výjazdom.

Je to cesta cez hospodárske dejiny Slovenska, zapísané do krajiny – v kameňoch mosta, v prázdnom priestore po fabrike, v hučaní sklárskej pece, ktorá stále horí, aj v tichom kľukatení potoka v horách. Všetko do jedného dňa, do jedného okruhu, po cestách, ktoré diaľnica nikdy nenahradí.