Mesto, kde je pôda toxická

Na začiatku 20. storočia bolo dnešné mesto duchov na severovýchode Oklahomy prosperujúcim baníckym centrom, ktoré priťahovalo rodiny túžiace po práci a lepšom živote. V 20. rokoch tu žilo približne 10 000 obyvateľov. Muži vo veľkom ťažili zinok a olovo, čím sa Picher zaradil medzi významné ťažobné oblasti v krajine.

Vedľajším produktom ťažby boli obrovské haldy takzvaného „chatu“, ktoré sa týčili v blízkosti mesta. „Chat“ označoval skalný odpad vznikajúci pri spracovaní rudy. Neskôr sa tento materiál používal napríklad na spevňovanie a opravu ciest – bez toho, aby si vtedajší obyvatelia uvedomovali jeho zdravotné riziká.

Obyvatelia okolitých osád im dokonca dali prezývku – hovorili im „chatové krysy“. V roku 1926 sa však zásoby rudy začali míňať, a tak čoraz viac rodín odchádzalo z Picheru za prácou inam.

Skutočný zlom nastal v roku 1967. Baňu oficiálne uzavreli, vodné čerpadlá sa zastavili a podzemné tunely postupne zaplavila voda kontaminovaná zinkom, olovom a kadmiom. To, čo kedysi prinášalo mestu prosperitu, sa začalo meniť na vážnu ekologickú hrozbu.

Po zastavení čerpadiel začala kontaminovaná voda prenikať z podzemných tunelov na povrch a postupne znečistila pôdu aj okolité potoky. V nasledujúcich rokoch bolo čoraz zrejmejšie, že mesto čelí vážnej environmentálnej katastrofe.

V 90. rokoch odobrali miestnym deťom vzorky krvi, ktoré odhalili alarmujúco vysoké hladiny toxických látok. V roku 2004 nasledovala analýza pôdy na detských ihriskách a školských dvoroch – výsledky potvrdili nebezpečne zvýšené koncentrácie ťažkých kovov.

Úrady napokon rozhodli, že Picher je neobývateľný. V roku 2009 bolo mesto oficiálne evakuované a jeho obyvatelia sa museli vysťahovať. Z kedysi prosperujúceho baníckeho centra sa tak definitívne stalo mesto duchov.

Evakuáciu výrazne urýchlil aj postupný kolaps infraštruktúry. Desaťročia intenzívnej ťažby zanechali pod mestom rozsiahle podzemné dutiny. Bez údržby a stabilizačných zásahov sa pôda stávala čoraz nestabilnejšou. Kontaminovaná voda navyše oslabovala nosné konštrukcie, takže reálne hrozilo, že sa Picher v blízkej budúcnosti čiastočne alebo dokonca úplne prepadne.

Definitívny úder zasadila mestu príroda v roku 2008, keď oblasť zasiahlo ničivé tornádo. Zničilo približne 160 budov a pripravilo o život šesť ľudí. Do roku 2013 bol Picher oficiálne zrušený ako samostatná obec. Tým sa však jeho príbeh neskončil – zostal mementom ekologickej katastrofy, ktorej dôsledky sú citeľné dodnes.

Tento deň patrí spomienkam, stretnutiam a obnovovaniu starých priateľstiev. Bývalí obyvatelia si spolu pripíjajú, rozprávajú príbehy a pri spoločnej hostine si pripomínajú „zlaté časy“ Picheru. Mnohí z nich si obliekajú svetre s nápisom „Chat Rats“ (krysy z chatu) a prechádzajú sa pomedzi trosky miest, kde kedysi stáli ich domovy.

Opustené mesto však z času na čas priláka aj priaznivcov takzvaného temného turizmu – napriek tomu, že návšteva môže predstavovať zdravotné riziko. Americká Agentúra na ochranu životného prostredia (EPA) preto odporúča používať ochranný odev a rukavice, aby sa minimalizoval kontakt s kontaminovanou pôdou a prachom.

(TTW, zdroj fotografií: Wikimedia Commons)