O jednom z najizolovanejších národov sveta nevieme takmer nič

Ostrov Severný Sentinel administratívne patrí k Andamanským a Nikobarským ostrovom. Rozkladá sa na ploche 59 km², čo približne zodpovedá rozlohe mesta Érd.

Na ostrove nenájdeme žiadne mestá ani cesty. Takmer celý jeho povrch pokrýva hustý les a pobrežie lemujú koralové útesy.

Isté je, že mnohé výdobytky moderného sveta sa do tohto odľahlého kúta planéty nikdy nedostali. Sentinelčania sa živia najmä lovom, rybolovom a zberom, pričom používajú luky, šípy aj harpúny.

Pracujú tiež s kovom, ktorý získavajú najmä z lodných vrakov. Presne určiť, ako dlho ostrov obývajú, však nie je možné. Keďže sa tu neuskutočnil systematický archeologický výskum, chýbajú spoľahlivé údaje o ich pôvode aj dĺžke osídlenia.

Je však dobre zdokumentované, že Sentinelčania dlhodobo odmietajú akýkoľvek bližší kontakt s cudzincami.

V roku 1974 sa napríklad štáb časopisu National Geographic pokúsil nakrútiť na ostrove dokument. Keď sa však jeho loď priblížila k pobrežiu, obyvatelia ostrova na posádku vystrelili šípy.

K podobne napätej situácii došlo aj v roku 1981, keď pri ostrove uviazla na plytčine nákladná loď Primrose. Jej posádka hlásila, že sa na brehu zhromažďujú ľudia vyzbrojení lukmi a oštepmi, a obávala sa možného útoku.

V minulosti však došlo aj k niekoľkým prípadom priamejšieho kontaktu so Sentinelčanmi. Jeden z najstarších zdokumentovaných pokusov sa spája s britským koloniálnym úradníkom Mauriceom Vidalom Portmanom, ktorý v roku 1880 viedol expedíciu na ostrov.

Jeho výprava odviezla starší manželský pár a štyri deti do Port Blairu. Dospelí krátko nato zomreli na choroby, zatiaľ čo deti neskôr odviezli späť na ostrov.

V 20. storočí sa o kontakt s touto komunitou opakovane pokúšali aj indickí výskumníci. Antropológ Triloknath Pandit viedol od 60. rokov viacero expedícií na Severný Sentinel. Počas jednej z nich výskumníci zaznamenali najmenej 18 obývaných chatrčí.

Pri ďalších návštevách nechávali na brehu kokosové orechy, kovové nádoby či zvieratá. Niektoré z týchto darov obyvatelia ostrova prijali, iné však odmietli.

V 90. rokoch sa na krátky čas zdalo, že by sa vzťah medzi Sentinelčanmi a vonkajším svetom mohol aspoň čiastočne zmeniť. Ako uvádza portál hamuesgyemant.hu, z tohto obdobia pochádzajú aj zábery, na ktorých sa obyvatelia ostrova priblížili k člnom a prijali od návštevníkov kokosové orechy.

K trvalejšiemu kontaktu však nikdy nedošlo a India od podobných pokusov neskôr upustila. Dôležitým dôvodom je aj ochrana samotnej komunity. Pre ľudí, ktorí po generácie žijú v takmer úplnej izolácii, môžu infekčné choroby zavlečené zvonku predstavovať vážne riziko. Závažné dôsledky by navyše mohlo mať aj narušenie ich tradičného spôsobu života.

Severný Sentinel preto dodnes patrí medzi najizolovanejšie obývané miesta na svete. Ochrana jeho obyvateľov dnes nespočíva v snahe nadviazať s nimi kontakt, ale práve v rešpektovaní ich izolácie a udržiavaní bezpečného odstupu.