Skagway a White Pass: železnica, bez ktorej by plavbe po Aljaške niečo chýbalo

Loď pripláva na koniec úzkeho zálivu obklopeného strmými horami a od prístavu sa dá do centra Skagwayu prísť pešo. Hlavná ulica Broadway má drevené chodníky, nízke farebné domy, historické výklady a budovy, ktoré pripomínajú americký Divoký západ. Časť centra dnes patrí do Klondike Gold Rush National Historical Park, takže nejde iba o novodobú napodobeninu vytvorenú pre výletné lode.

Skagway je malé a samotné centrum prejdete bez náhlenia. Skutočný význam mesta však pochopíte až pri pohľade na hory nad ním. Práve cez ne viedla jedna z dvoch hlavných ciest k zlatým poliam v kanadskom Yukone.

Zlato objavili v auguste 1896 pri prítoku rieky Klondike neďaleko dnešného Dawson City. Správa sa do veľkých miest dostala až nasledujúce leto, keď lode priviezli do Seattlu a San Francisca prvých úspešných baníkov aj zásielky zlata. V čase hospodárskych problémov vyvolali novinové správy predstavu, že na severe čaká bohatstvo na každého, kto sa tam dokáže dostať.

Realita bola podstatne tvrdšia. Zlaté polia ležali približne 1 000 kilometrov od pobrežia a najlepšie náleziská už mali svojich majiteľov. Napriek tomu sa na sever vydali desaťtisíce ľudí. Lákala ich šanca začať odznova, uniknúť nezamestnanosti alebo splatiť dlhy. Mnohí predali domy, obchody či farmy, hoci nemali skúsenosti s horami, arktickou zimou ani ťažbou.

Prvý parník s veľkou skupinou zlatokopov dorazil do zálivu pri Skagwayi v júli 1897. Z niekoľkých budov a stanov sa rýchlo stalo hlučné mesto s hotelmi, skladmi, obchodmi, herňami a salónmi. Na jar 1898 tu žilo približne 8 000 ľudí a každý týždeň prechádzala oblasťou ďalšia tisícka cestujúcich.

Ich cieľ neležal na Aljaške. Museli prejsť cez pobrežné hory do Kanady, dostať sa k jazerám Bennett alebo Lindeman, postaviť si čln a pokračovať stovky kilometrov po vode do Dawson City.

Kanadské úrady sa obávali, že nepripravení prisťahovalci zostanú v Yukone bez jedla. Pred prekročením hranice preto od každého požadovali zásoby približne na jeden rok. Spolu s oblečením, náradím a výbavou išlo približne o jednu tonu nákladu.

Zlatokopi nemohli všetko odniesť naraz. Človek s nákladom 25 až 35 kilogramov vystúpil časť trasy, zásoby odložil a vrátil sa po ďalšie. Každý kilometer smerom nahor preto mohol znamenať niekoľkonásobne dlhšiu chôdzu. Kto nemal peniaze na nosičov alebo zvieratá, opakoval cestu celé týždne.

Zo susedného mestečka Dyea viedol strmší Chilkoot Trail. Zo Skagwayu sa používala dlhšia, miernejšia trasa cez White Pass, ktorá mala byť vhodnejšia pre kone. V daždi sa však menila na blato, na úzkych miestach vznikali zápchy a neskúsení majitelia preťažovali zvieratá. Počas jediného roka tam zahynulo odhadom 3 000 koní, čo trase prinieslo názov Dead Horse Trail.

Väčšina ľudí napokon nezbohatla. V lete 1898 žilo v Dawson City približne 18 000 ľudí, no na náleziskách pracovalo len niečo vyše 5 000. Mnohí sa už v auguste vracali domov bez peňazí.

Stavba White Pass & Yukon Route sa začala v máji 1898. Úzkorozchodná trať bola lacnejšia a lepšie zvládala ostré oblúky než bežná železnica. Stavitelia ju vysekávali do skalných stien, viedli cez mosty, tunely a svahy nad hlbokým údolím rieky Skagway.

Vlak stúpa z úrovne mora takmer do výšky 900 metrov na približne 32 kilometroch. Sklon trate miestami dosahuje takmer štyri percentá, čo je na železnicu veľmi veľa. Na vrchol White Pass Summit dorazili koľaje vo februári 1899 a celú približne 177-kilometrovú trať zo Skagwayu do Whitehorse dokončili v júli 1900.

Keď bola hotová, hlavná vlna zlatej horúčky už slabla. Železnica však zmysel nestratila. Nahradila vyčerpávajúce prenášanie zásob cez priesmyk a spojila hlbokovodný prístav so severozápadnou Kanadou. Vozila cestujúcich, potraviny, stroje a neskôr najmä rudu a koncentráty z baní v Yukone.

White Pass & Yukon Route postupne vytvorila celý dopravný systém. Prevádzkovala prístavy, vlaky, riečne lode, autobusy, nákladné autá, hotely aj potrubia. Patrila tiež medzi prvých severoamerických dopravcov, ktorí vo väčšom využívali prepravu kontajnerov medzi loďou, vlakom a cestou.

Keď v roku 1982 klesli ceny kovov a baníctvo v Yukone sa dostalo do krízy, nákladná prevádzka sa zastavila. Trať, ktorá prežila koniec zlatej horúčky aj dve svetové vojny, prišla o hlavný zdroj príjmov.

Rast výletných plavieb dal železnici druhú šancu. V roku 1988 sa obnovila sezónna osobná doprava medzi Skagwayom a priesmykom White Pass. V prvom roku odviezla 37 000 cestujúcich, neskôr ich počet presiahol 300 000 za sezónu. White Pass sa tak zaradila medzi najvyťaženejšie turistické železnice v Severnej Amerike a stala sa najobľúbenejším organizovaným výletom v Skagwayi.

Najbežnejší Summit Excursion trvá približne tri hodiny a meria okolo 64 kilometrov tam aj späť. Vlak odchádza zo Skagwayu, prechádza popri Bridal Veil Falls, Inspiration Point a údolí Dead Horse Gulch a vystúpi na White Pass Summit pri hranici s Kanadou. Niektoré spoje pokračujú ďalej do Fraseru, Bennett Lake alebo Carcrossu.

Na ceste vidíte pôvodnú trasu zlatokopov, opustené úseky starého koľajiska, vodopády, ľadovcové údolia a zvyšky mostov. Trať sa miestami drží na úzkej rímse nad roklinou a vlak postupuje dostatočne pomaly, aby ste mali čas sledovať krajinu aj technické riešenie stavby.

Najlepšie výhľady pri ceste nahor bývajú spravidla na ľavej strane vlaku, smerom do údolia. Pri návrate sa súprava často neotáča rovnakým spôsobom alebo sa cestujúci presunú, preto sa podmienky líšia podľa konkrétneho výletu. Oplatí sa nastúpiť skôr a spýtať sa personálu.

Drahší let helikoptérou k ľadovcu ukáže hory z väčšej výšky, no železnica lepšie vysvetľuje samotné mesto. Sledujete cestu, po ktorej zlatokopi vláčili tonu jedla a výstroja, vidíte úseky, kde hynuli kone a stúpate do priesmyku, ktorý rozhodol o existencii Skagwayu.

Výlet sa dá kúpiť cez lodnú spoločnosť aj priamo na železnici. Pri rezervácii porovnajte nielen cenu, ale aj cieľovú stanicu. Základná trasa končí na White Pass Summit a vracia sa do Skagwayu, dlhšie programy pokračujú do Kanady a môžu vyžadovať cestovný pas. Pri väčšine jázd netreba osobitnú fyzickú kondíciu; nastupuje sa neďaleko prístavu a veľkú časť cesty strávite v historicky pôsobiacom vozni s veľkými oknami.

Po návrate zostane čas na Broadway, návštevnícke centrum národného historického parku aj krátku prechádzku medzi drevenými budovami. Mestečko je pôvabné samo osebe, no bez jazdy po White Pass by ste videli iba jeho zachovanú fasádu. Železnicaukáže dôvod, prečo Skagway vznikol, čo ľudí hnalo do hôr a ako sa dopravná tepna pre baníkov zmenila na atrakciu, ktorá dnes živí mesto.