Považovali ho za jed, no stal sa z neho liek – dnes je v každej kuchyni

Je obľúbenou prísadou detí a najlepším spoločníkom pečených zemiakov. Keď stojí v našej kuchyni, pravdepodobne by nás ani nenapadlo, aká história sa skrýva za takýmto jednoduchým produktom. Kečup však nebol vždy taký chutný ako dnes. Začnime tým, že pôvodná verzia neobsahovala ani paradajky: prvým predchodcom omáčky bola ázijská rybia omáčka „ge-tchup“ alebo „koe-chup“. Rybiu omáčku si ako prví všimli európski obchodníci na Ďalekom východe a tak im chutila, že po návrate domov sa rozhodli, že ju budú vyrábať aj doma. Na kontinente vznikla verzia s pivom a sardelami – prvý kečup s paradajkami väčšina ľudí spája s vedcom a záhradníkom Jamesom Meadeom: podľa záznamov ju pripravil v roku 1812.

Prečítajte si aj: Ustricová omáčka: zrodila sa náhodou pred 140 rokmi a dnes po nej šalie polovica sveta

Táto informácia je zaujímavá už len preto, že v tej dobe mnohí považovali túto zeleninu za jedovatú – najmä v Európe a Severnej Amerike. Prečo? Táto rastlina svojím vzhľadom pripomínala jedovatú nadragulu a beléndu, preto sa jej mnohí báli. Na druhej strane k jej zlej povesti prispela aj nešťastná zhoda okolností. V 18. storočí boli taniere bohatších ľudí zvyčajne vyrobené zo zliatiny cínu alebo olova, pričom kyseliny z paradajok reagovali s kovom a často rozpúšťali olovo z tanierov, čo spôsobovalo, že ľudia skutočne ochoreli.

Pohľad na kečup sa začal meniť v 30. rokoch 19. storočia, keď lekár z Ohia menom Dr. John Cook Bennett začal predpisovať kečup ako liek. Tvrdil, že omáčka, ktorú vyvinul, je účinná proti hnačke, žltačke a tráviacim ťažkostiam, a Bennett bol taký presvedčený o jej účinkoch, že ju čoskoro začal predávať aj vo forme koncentrovaných tabliet. Dopyt po „zázračnej prísade“ tak prudko vzrástol, že čoskoro viacero spoločností uviedlo na trh svoje vlastné kečupové prípravky a tabletky s paradajkami.

Kečup sa ako liek používal pomerne dlho, ale kvôli svojej popularite sa výrobcovia postupom času museli vyrovnať s významným problémom: paradajky sa pestovali len niekoľko mesiacov, ale dopyt neklesal ani v ostatných ročných obdobiach. V tej dobe samozrejme nebol konzervačný priemysel ešte taký rozvinutý, takže výrobcovia nemali inú možnosť, ako vyrábať produkt zo skazených paradajok. Skazenosť však mala svoju chuť, ktorú sa snažili prekryť rôznymi chemickými látkami, ako napríklad boritou kyselinou, formalínom, salicylovou kyselinou a benzoovou kyselinou. O týchto látkach hovorí za všetko, že dnes sú všetky zakázané v potravinárskom priemysle kvôli škodlivým účinkom na zdravie. Zároveň však museli vyriešiť aj ďalší problém, aby dosiahli dokonalý výsledok. Chemikálie totiž odstránili charakteristickú červenú farbu, ktorú sa snažili obnoviť pomocou vtedy používaného farbiva, dnes považovaného za karcinogénnu látku, uhoľného dechtu.

Kečupu nakoniec jeho lekársku kariéru nezahubil tento incident, ale podobný incident v polovici storočia. V 40. a 50. rokoch totiž viacero firiem pristihli, že pod názvom paradajkový prášok predávajú preháňadlo – čo pochopiteľne otriaslo dôverou ľudí a éra kečupových tabliet sa v krátkom čase skončila. Na vznik dnešnej podoby museli čakať viac ako štvrť storočia: v roku 1876 Heinz uviedol na trh prvý kečup pod názvom „catsup“, ktorý bol nielen trvanlivý, ale aj bez akýchkoľvek jedovatých prísad. Tak vznikla paradajková omáčka, ktorú dnes pozná a miluje každý.

Prečítajte si aj: Čas grilovačky je tu!