Na Antarktídu chrlí sopka zlatý prach. Má to však jeden veľký háčik

Na Rossovom ostrove pri pobreží Antarktídy sa nad nekonečnými pláňami snehu a ľadu týči Mount Erebus, najjužnejšia aktívna sopka na Zemi. V jej kráteri sa ukrýva mimoriadna geologická rarita – trvalé lávové jazero, ktorého aktivitu vedci dokumentujú minimálne od roku 1972.

Predstava rozžeravenej lávy uprostred jedného z najchladnejších miest na planéte pôsobí takmer neuveriteľne. Kontrast medzi ohnivým vnútrom sopky a jej ľadovým povrchom však nie je jediným dôvodom, prečo Mount Erebus fascinuje vedcov. Táto výnimočná hora totiž ukrýva aj ďalšie prekvapivé tajomstvá.

Pri mimoriadne vysokých teplotách sa časť zlata môže uvoľňovať spolu so sopečnými plynmi. Keď sa tieto plyny dostanú na povrch a ochladia sa, zlato sa môže premeniť na drobné pevné čiastočky. Zlaté čiastočky sú však voľným okom prakticky neviditeľné. Ich veľkosť dosahuje len niekoľko desiatok mikrometrov, takže sú tenšie ako ľudský vlas.

Vietor ich navyše dokáže roznášať na obrovské vzdialenosti. Zlato pochádzajúce zo sopky Mount Erebus vedci zaznamenali dokonca až tisíc kilometrov od jej krátera. Hoci tak na antarktický ľad doslova dopadáva zlato, jeho zber je prakticky nemožný. Dôvodom sú nielen mikroskopické rozmery čiastočiek, ale aj extrémne klimatické podmienky Antarktídy.

Sopečná činnosť Mount Erebus však ovplyvňuje okolie aj inak než uvoľňovaním drobných čiastočiek zlata. Horúce plyny a vodná para vytvorili pod ľadovou pokrývkou rozsiahle dutiny a ľadové jaskyne, v ktorých panujú úplne iné podmienky než na mrazivom povrchu. V niektorých z nich vedci namerali teplotu až 25 °C.

Toto nezvyčajne teplé a izolované prostredie vytvára priaznivé podmienky pre život organizmov, ktoré by na povrchu len ťažko prežili. V geotermálnych oblastiach v okolí sopky vedci skúmali huby a sinice (cyanobaktérie). Niektoré z nich vykazujú genetické odlišnosti od organizmov známych z iných častí sveta.

Práve spojenie extrémnych podmienok, geotermálneho tepla a dlhodobej izolácie robí z Mount Erebus výnimočné miesto pre mikrobiologický výskum. Vedcom ponúka príležitosť lepšie pochopiť, ako sa život dokáže prispôsobiť aj tým najnehostinnejším prostrediam na Zemi.

S horou Mount Erebus sa však spája aj jedna z najtragickejších udalostí v dejinách novozélandského letectva. 28. novembra 1979 odštartovalo lietadlo spoločnosti Air New Zealand s 257 ľuďmi na palube na vyhliadkový let nad Antarktídou. Cesta, ktorá mala cestujúcim ponúknuť nezabudnuteľné pohľady na ľadový kontinent, sa však skončila tragédiou.

Pred letom došlo k zmene údajov o trase v navigačnom systéme lietadla, o ktorej posádka nebola dostatočne informovaná. Piloti sa preto domnievali, že letia nad rovinatým ľadovým terénom v blízkosti Rossovho ostrova. V skutočnosti však lietadlo smerovalo priamo k svahom sopky Mount Erebus.

Situáciu ešte zhoršil optický jav známy ako „whiteout“, pri ktorom splýva zasnežený povrch s oblohou. Piloti tak nedokázali správne rozpoznať terén pred sebou ani nebezpečne sa približujúci svah sopky. Hoci systém varovania pred blízkosťou zeme posádku upozornil na hroziace nebezpečenstvo, na odvrátenie zrážky už nezostával dostatok času.

Lietadlo napokon narazilo do svahu sopky Mount Erebus a pri tragédii zahynulo všetkých 257 ľudí na palube. Nehodu nikto neprežil. Po katastrofe nasledovala rozsiahla operácia zameraná na vyhľadanie a identifikáciu obetí. Prácu záchranných tímov však výrazne komplikovali extrémne antarktické podmienky, najmä mráz, sneh a náročný horský terén.

Časť trosiek lietadla zostáva na ľadových svahoch Mount Erebus dodnes ako pripomienka jednej z najväčších tragédií v dejinách novozélandského letectva.

(hamuesgyemant.hu)