V starých švédskych domoch stačilo kúriť dvakrát denne. Teplo sa v nich udržalo celé hodiny

V niektorých vnútrozemských oblastiach Švédska a Nórska môžu zimné teploty klesnúť až na mínus 30 °C. V časoch, keď ešte neexistovali moderné vykurovacie systémy ani účinné izolačné materiály, preto bolo mimoriadne dôležité šetriť palivovým drevom a zabrániť zbytočným únikom tepla.

Jedným z najdômyselnejších riešení sa stala tradičná švédska kachľová pec, známa ako kakelugn. Jej zdokonalenie úzko súviselo s rastúcim nedostatkom dreva v 18. storočí, keď švédsky železiarsky priemysel spotrebúval obrovské množstvo tejto suroviny.

V domácnostiach sa v tom čase bežne kúrilo v otvorených krboch, ktoré síce vytvárali príjemnú atmosféru, no z hľadiska vykurovania boli veľmi neefektívne. Cez komín mohlo unikať až 90 % vyprodukovaného tepla, takže na udržanie príjemnej teploty bolo potrebné neustále prikladať ďalšie drevo. Práve snaha obmedziť tieto straty viedla k rozvoju vykurovacích riešení, ktoré dokázali využiť teplo z horiaceho dreva oveľa účinnejšie.

Riešením sa malo stať úspornejšie vykurovacie zariadenie, ktoré by dokázalo vyhriať domácnosť aj s menším množstvom palivového dreva. Švédska štátna rada preto v roku 1767 poverila generála Fabiana Wredeho a architekta Carla Johana Cronstedta, aby navrhli účinnejšiu konštrukciu kachľovej pece. Výsledkom ich práce bola zdokonalená švédska kachľová pec, ktorá dokázala využiť teplo z horiaceho dreva podstatne efektívnejšie než jej predchodkyne.

Tajomstvo spočívalo v sústave dômyselne usporiadaných zvislých dymovodov ukrytých vo vnútri pece. Horúce spaliny tak neunikali priamo do komína, ale museli prejsť dlhšou, kľukatou cestou. Počas nej odovzdávali veľkú časť svojho tepla masívnemu murivu pece, ktoré ho dokázalo akumulovať a následne postupne uvoľňovať do miestnosti. Domácnosť tak zostávala príjemne vyhriata aj dlho po tom, ako oheň vyhasol.

K udržaniu príjemného tepla však neprispievali len úsporné kachľové pece, ale aj premyslená konštrukcia tradičných drevených domov. Ich stavitelia už pred stáročiami vedeli, že nestačí dom dobre vykúriť, rovnako dôležité je zabrániť úniku nahromadeného tepla.

Medzery medzi drevenými trámami preto dôkladne utesňovali machom a hlinou, čím obmedzovali prenikanie studeného vzduchu a tepelné straty. Pozornosť venovali aj izolácii podláh, cez ktoré mohol do interiéru prenikať chlad.

Dôležitú úlohu zohrávalo aj samotné usporiadanie obytných priestorov. Menšie miestnosti a nižšie stropy znamenali menší objem vzduchu, ktorý bolo potrebné vykúriť. Vďaka tomu dokázali obyvatelia udržiavať v domoch príjemnú teplotu aj s menším množstvom palivového dreva.

(kerteszkedj.hu)